Krátke dejiny Podolínskeho panstva

Úvod

Podolínec patrí k tým spišským mestám, ktorých historický význam výrazne presahuje hranice miestneho regiónu. Jeho poloha v údolí rieky Poprad, na komunikačnej trase spájajúcej vnútrozemie Spiša so severným pohraničím a Poľskom, predurčila mesto na úlohu významného správneho, obchodného, vojenského i kultúrneho centra. V priestore lemovanom sústavou stredovekých opevnených sídiel – od Kežmarku a Strážok cez Podolínec až po Ľubovniansky hrad a Plaveč – predstavoval Podolínec osobitný článok obranného a komunikačného systému severného Spiša. Korene mesta siahajú hlboko do stredoveku. Historická tradícia spája jeho počiatky s obdobím pred tatárskym vpádom roku 1241, pričom zásadný význam pre jeho ďalší rozvoj malo obdobie Boleslava Hanblivého a Kunigundy, ako aj činnosť šoltýsa Henricha. Práve v tomto období sa formovali majetkové, hospodárske a právne základy Podolínca, opierajúce sa o magdeburské právo. Postupné rozširovanie mestských privilégií vyvrcholilo roku 1412, keď Žigmund Luxemburský povýšil Podolínec medzi slobodné kráľovské mestá. V tom istom roku sa však mesto spolu s ďalšími spišskými sídlami dostalo v dôsledku zálohu do politickej a správnej sféry Poľského kráľovstva, čo výrazne ovplyvnilo jeho vývoj na nasledujúce stáročia. Dejiny Podolínca preto nemožno vnímať iba ako dejiny jedného mesta. Sú súčasne obrazom širších uhorsko-poľských vzťahov, kolonizačných procesov na Spiši, vývoja mestského práva a samosprávy, hospodárstva, remesiel, cirkevného života i vzdelanosti. Mimoriadne postavenie mesta dokumentovalo jeho mohutné opevnenie, vlastná mestská správa, súdna právomoc vrátane jus gladii – hrdelného práva – ale tiež početné hospodárske a obchodné privilégiá. Podolínec si vytvoril osobitú mestskú spoločnosť s presne stanovenými právami a povinnosťami mešťanov, vlastnými právnymi normami a výrazným vedomím svojej privilegovanej identity. Neoddeliteľnou súčasťou dejín mesta bola kresťanská duchovná a vzdelanostná tradícia. Významnú úlohu zohrával Kostol Nanebovzatia Panny Márie, mestské náboženské bratstvá a predovšetkým pôsobenie piaristov, ktorých kláštor a školy premenili Podolínec na jedno z dôležitých vzdelávacích centier regiónu. Náboženský život sa zároveň úzko prelínal s mestskou správou, cechovou organizáciou, sociálnou starostlivosťou a každodenným životom obyvateľstva. Predkladaný odborný príspevok sleduje vznik a historický vývoj Podolínca, jeho opevnenie, mestskú správu a súdnictvo, náboženský a mravný život, hospodárske pomery, kontakty s významnými osobnosťami, ako aj vojny, epidémie, požiare, povodne a ďalšie pohromy, ktoré formovali podobu mesta. Osobitná pozornosť je venovaná dobovým privilégiám, mestským účtom, právnym ustanoveniam a konkrétnym udalostiam, prostredníctvom ktorých možno nahliadnuť nielen do "veľkých dejín", ale aj do každodenného života podolínskych mešťanov. Dejiny Podolínca tak predstavujú pozoruhodnú sondu do politického, právneho, hospodárskeho, cirkevného a spoločenského vývoja severného Spiša od stredoveku až do 19. storočia.

I. Vznik a vývoj Podolínca

Dejiny Podolínca sú úzko späté s formovaním stredovekého osídlenia severného Spiša a s politickými, hospodárskymi i právnymi väzbami, ktoré tento priestor po stáročia spájali s Uhorskom a Poľskom. Poloha mesta v údolí rieky Poprad, na významnej komunikácii smerujúcej ku Krakovu a do poľských oblastí, vytvárala priaznivé podmienky na rozvoj sídla, no zároveň ho vystavovala dôsledkom vojenských konfliktov a politických zápasov. Podľa historického výkladu, z ktorého predkladaný príspevok vychádza, možno počiatky Podolínca klásť ešte do obdobia pred tatárskym vpádom roku 1241, pričom jeho rozvoj sa spája s kolonizačnými procesmi prebiehajúcimi na Spiši počas 12. a 13. storočia.

Počiatky mesta a obnova po tatárskom vpáde

V čase tatárskeho vpádu sa Podolínec nachádzal v držbe Boleslava, krakovského kniežaťa a manžela Kunigundy, dcéry uhorského kráľa Bela IV. Ničivý vpád zasiahol nielen hospodárske a sídelné štruktúry Spiša, ale podľa tradície aj samotný Podolínec. Boleslav spolu s Kunigundou hľadal bezpečie najskôr pri uhorskom panovníckom dvore a následne v poľskom pohraničí, kde sa uchýlil na hrad Czorsztyn. Kým sa manželskému páru podarilo zachrániť, podolínsky majetok bol spustošený. Zásadným medzníkom ďalšieho vývoja sa stal rok 1244, keď Boleslav zveril zničené podolínske panstvo šoltýsovi Henrichovi. Tento krok nemožno vnímať iba ako bežné majetkové opatrenie. Predstavoval začiatok cieľavedomej obnovy sídla založenej na hospodárskom zvýhodnení osadníkov a na uplatnení právnych princípov, ktoré boli charakteristické pre mestské osídlenie strednej Európy. Henrich získal podolínske územie dedičným právom spolu s lesmi, horami a pôdou na oboch brehoch rieky Poprad. Osobitný význam malo priznanie magdeburského práva, podľa ktorého sa riadili aj mestá Krakov a Sandomierz. Šoltýs dostal rozsiahle právomoci v oblasti mlynárstva, varenia piva, rybolovu, poľovníctva či vyberania dávok. Takéto privilégiá vytvárali ekonomické predpoklady na obnovu sídla a prilákanie nových obyvateľov. Inštitúcia šoltýsa mala v kolonizačnom procese osobitné postavenie. Šoltýs nebol iba organizátorom osídlenia. Zabezpečoval vyberanie vrchnostenských dávok, hospodársku správu územia a zároveň disponoval určitou súdnou právomocou. V ranom období Podolínca tak predstavoval kľúčový článok medzi vrchnosťou a vznikajúcou mestskou komunitou.

Rozširovanie šoltýskych práv

Rozvoj mesta pokračoval aj v druhej polovici 13. storočia. Keď pôvodná privilegijná listina podľa skúmaného textu zanikla pri požiari kostola roku 1285, Henrich požiadal Kunigundu, už ako Boleslavovu vdovu, o opätovné potvrdenie svojich práv. Roku 1289 boli jeho privilégiá nielen obnovené, ale aj rozšírené. Noví osadníci, ktorí sa mali podieľať na klčovaní lesov, boli na desať rokov oslobodení od daní. Takéto časovo obmedzené daňové úľavy predstavovali typický nástroj na podporu kolonizácie a hospodárskeho využívania dovtedy menej intenzívne osídleného územia. Pozoruhodné bolo aj rozšírenie Henrichovej súdnej právomoci. Podľa predloženého prameňa mohol rozhodovať dokonca v prípadoch vraždy, krádeže, násilia či falšovania peňazí. Výnosy z uložených pokút sa delili medzi Kunigundu a šoltýsa. Významným hospodárskym privilégiom bolo zároveň oslobodenie Henrichovho tovaru od daní a ciel na majetkoch Kunigundy až po Krakov. Už v tomto období je tak možné pozorovať intenzívne prepojenie Podolínca s poľským hospodárskym priestorom. Roku 1288 Kunigunda odovzdala Henrichovi a jeho dedičom les ležiaci medzi Podolíncom a Hniezdnym pozdĺž rieky Poprad. Za jeho užívanie bola stanovená každoročná platba troch mariek čistého striebra. Aj tento majetkový prevod dokumentuje postupné upevňovanie hospodárskeho zázemia podolínskeho šoltýstva. Ďalšie významné privilégium pochádza z roku 1292. Václav, český kráľ a zároveň knieža krakovské, sandomierske a moravské, umožnil Henrichovi a jeho dedičom zriaďovať trhové a remeselnícke zariadenia – pekárske miesta, mäsiarske lavice či obuvnícke stánky – a slobodne obchodovať s príslušným tovarom. Podolínec zároveň získal možnosť zriadiť skladisko tovaru. Tým sa vytvárali ďalšie predpoklady pre formovanie miestneho trhu a postupnú transformáciu pôvodného sídla na hospodársky významnejšie mestské centrum. Henrichovo pôsobenie možno preto pokladať za jedno z rozhodujúcich období v raných dejinách mesta. Predložený historický text ho dokonca prirovnáva k Belovi IV. ako obnoviteľovi krajiny po tatárskom vpáde: Henrich mal byť tým, kto "z trosiek po spustošení" obnovil život a hospodársku prosperitu Podolínca.

Podolínec, Hniezdne a Ružbachy

S rozvojom podolínskeho šoltýstva sa spájajú aj významné údaje o okolitých sídlach. Listina z roku 1303 zachytáva majetkové usporiadanie medzi Henrichom a jeho sestrou Hildegundou s manželom Heningom. Tí sa vzdali svojich práv v Podolínci a susednom Hniezdnom a ako protihodnotu získali slobodný majetok v oblasti označovanej ako Russbach – Ružbachy. Išlo o ,,unum mansum liberum", teda slobodný pozemkový diel, ku ktorému patrili šoltýske práva, mlyn a pivovar. Osadníkom, ktorí mali klčovať lesy a premieňať ich na poľnohospodársku pôdu, bolo priznané pätnásťročné oslobodenie od platieb. Dokument tak predstavuje významné svedectvo nielen k dejinám Podolínca, ale aj k ranému sídelnému a hospodárskemu vývoju Ružbách. V neskorších storočiach Ružbachy nadobudli ďalší význam ako kúpeľné miesto. Predložený text osobitne zdôrazňuje obdobie poľských starostov v rokoch 1412 – 1772, keď sa stali miestom stretávania príslušníkov poľskej aristokracie.

Od šoltýstva k mestským slobodám

Po Henrichovej smrti prešlo šoltýstvo na jeho syna Thilmanna. Jeho vlastnícke a právne postavenie potvrdil roku 1313 panovník Karol. Stabilita dedičného šoltýstva a kontinuita jeho práv vytvárali vhodné podmienky na ďalší rozvoj mesta. Dohoda členov šoltýskej rodiny pred Spišskou kapitulou z roku 1339 zároveň poukazuje na snahu právne upraviť majetkové a dedičské vzťahy tak, aby nedošlo k rozdrobeniu alebo oslabeniu šoltýstva. Z hľadiska právneho vývoja Podolínca mal mimoriadny význam kráľ Ľudovít Veľký. Roku 1342 oslobodil mesto od cudzej súdnej právomoci a zásahov ľubovnianskeho kastelána i šľachty. Takto nadobudnuté práva následne potvrdil v rokoch 1345 a 1364. Tento vývoj predstavoval podstatný krok smerom k väčšej samosprávnosti a emancipačným snahám mestského spoločenstva. Súčasne sa udržiavali živé kontakty s poľským prostredím. Roku 1364 došlo pred Spišskou kapitulou k výmene šoltýskych majetkov medzi Jordánom, synom podolínskeho šoltýsa Günthera, a Jakubom zo Sandeca. Takéto majetkové a personálne väzby názorne dokumentujú, že stredoveká hranica medzi Uhorskom a Poľskom nepredstavovala v tomto priestore nepriepustnú bariéru, ale skôr kontaktné pásmo intenzívnej hospodárskej a spoločenskej výmeny. Rozhodujúci okamih nastal roku 1391, keď sa hospodársky zosilnené mesto dokázalo vykúpiť spod šoltýskej právomoci. Posledný podolínsky šoltýs Knol predal mestu za 1300 forintov všetky majetky a práva viazané na šoltýstvo. Z hľadiska mestských dejín išlo o zásadný emancipačný akt: kompetencie, ktoré dovtedy prináležali dedičnému šoltýsovi, sa postupne sústreďovali v rukách samotnej mestskej komunity.

Rok 1412 a nové politické postavenie mesta

Vyvrcholením stredovekého právneho vzostupu Podolínca bol rok 1412, keď ho kráľ Žigmund Luxemburský povýšil so všetkými príslušnými právami a výsadami medzi slobodné kráľovské mestá. V tom istom roku však nastal aj politický zlom. Podolínec bol spolu s trinástimi spišskými mestami, Hniezdnym a Starou Ľubovňou zahrnutý do spišského zálohu Poľsku. Vznikla tak osobitá právno-politická situácia, ktorá na stáročia ovplyvnila charakter mesta. Podolínec si uchovával väzby na Uhorské kráľovstvo a odvolával sa na svoje staršie privilégiá, zároveň však podliehal poľskej správe prostredníctvom ľubovnianskeho starostu. Práve dvojitosť uhorských právnych tradícií a poľskej administratívnej reality patrí k najvýraznejším črtám ďalšieho vývoja severného Spiša. Mesto pritom naďalej chránilo a rozširovalo svoj majetok. Roku 1423 získalo kúpou mlyn za 750 forintov a jeho práva boli neskôr opakovane potvrdzované. V roku 1440 dosiahlo tiež oslobodenie od niektorých povinností spojených so zásobovaním a ubytovávaním, ktoré boli pre mesto ležiace na frekventovanej komunikácii značnou záťažou.

Zápas o zachovanie historických privilégií

Počas raného novoveku sa podolínska mestská reprezentácia opakovane usilovala o ochranu svojich tradičných výsad. Roku 1641 sa mesto obrátilo na palatína Mikuláša Esterházyho so žiadosťou o zakročenie proti zásahom do svojich práv. Právne postavenie Podolínca podľa predloženého textu rešpektovali aj Spišská a Šarišská stolica, kráľovská komisia zasadajúca v Prešove i Spišská komora. Nová etapa nastala roku 1772, keď boli založené spišské mestá za vlády Márie Terézie opätovne pripojené k Uhorsku. Podolínec sa stal súčasťou osobitného správneho obvodu. Z pohľadu mestskej reprezentácie však nové usporiadanie znamenalo oslabenie dovtedajšieho postavenia, pretože mesto sa muselo vzdať časti práv, ktoré si ako slobodné kráľovské mesto po stáročia nárokovalo. S týmto stavom sa Podolínčania nezmierili. Roku 1790 si vyžiadali stoličnú komisiu, ktorá mala preskúmať ich právne postavenie. Následne sa obrátili aj na uhorský snem so žiadosťou o obnovenie práv udelených uhorskými a poľskými panovníkmi a o vrátenie majetkov označených ako Alsó- a Felső-Russbach, Luczkova a Forbatz. Žiadosť však zostala bez úspechu. Podolínec tak zostal až do roku 1876 súčasťou obvodu šestnástich spišských miest. Po správnej reorganizácii sa ustanovil ako mesto s usporiadaným magistrátom, pričom dovtedajší svet mestských privilégií a osobitných stavovských práv už postupne ustupoval modernému systému verejnej správy. Vývoj Podolínca od stredovekého šoltýstva k privilegovanému mestu predstavuje príklad pozoruhodnej kontinuity miestnej samosprávy a schopnosti mestskej komunity prispôsobovať sa meniacim sa politickým pomerom. Kráľovské výsady, magdeburské právo, hospodárska aktivita, geografická poloha na uhorsko-poľskom pomedzí a dlhodobá snaha obyvateľov chrániť svoje nadobudnuté slobody vytvorili z Podolínca jedno z osobitých mestských centier severného Spiša. Jeho dejinný vývoj zároveň poukazuje na skutočnosť, že charakter regiónu nemožno vysvetľovať výlučne v hraniciach jedného štátneho útvaru; formoval sa v intenzívnom kontakte uhorského a poľského politického, právneho a hospodárskeho prostredia.

II. Opevnenie Podolínca

Opevnenie Podolínca patrilo k najvýraznejším prvkom jeho stredovekej a ranonovovekej identity. Nevzniklo až ako neskorší doplnok rozvíjajúceho sa mesta, ale bolo s jeho vývojom úzko späté prakticky od najstarších období. Už listina z roku 1292, ktorou panovník Václav rozšíril práva podolínskeho šoltýsa, predpokladá existenciu mestských priekop a obranných stavieb. Obyvateľom Starej Ľubovne a Hniezdneho sa v nej ukladala povinnosť pomáhať pri ich obnove, aby sa v čase ohrozenia mohli spolu so svojím majetkom uchýliť za podolínske hradby. Podolínec tak od svojich počiatkov neplnil iba funkciu sídla miestnej komunity, ale aj širšieho refúgia – útočiska pre obyvateľstvo okolitých oblastí.

Opevnené mesto ako miesto ochrany

Takáto funkcia nebola na Spiši výnimočná. V čase vojenského ohrozenia zohrávali opevnené sídla zásadnú úlohu pri ochrane obyvateľstva, hospodárskych zásob i hnuteľného majetku. Podolínec možno v tomto smere porovnať s ďalšími spišskými obrannými bodmi, medzi ktoré patrilo opevnené útočisko ,,Lapis refugii", alebo Levoča, ktorej opevnenie bolo po tatárskom vpáde posilnené s pomocou ďalších spišských miest. Skúsenosť s tatárskymi vpádmi v 13. storočí zanechala v mestskom prostredí severného Spiša hlbokú stopu. Bezpečnosť obyvateľstva sa stala jedným z predpokladov hospodárskeho a spoločenského rozvoja. Opevnenie preto nepredstavovalo iba vojenskú stavbu, ale aj materiálne vyjadrenie právneho a politického významu mesta. V prípade Podolínca jeho rozsah a charakter naznačujú, že mesto zohrávalo v regionálnom obrannom systéme významnejšiu úlohu.

Hradby, priekopy a mestské brány

Z najstarších správ vyplýva, že Podolínec bol obklopený priekopami, ktoré bolo možné v prípade potreby napustiť vodou. Za nimi sa nachádzal súvislý kamenný obvodový múr. Táto kombinácia predstavovala na svoju dobu účinný obranný systém: vodná prekážka komplikovala prístup k samotným hradbám a kamenný múr poskytoval obrancov dostatočnú ochranu pred priamym útokom. Do mesta sa vstupovalo cez štyri brány. Dve z nich mali postavenie hlavných vstupov a boli výraznejšie opevnené. Južná hlavná brána bola spojená s priestorom hradu, druhá hlavná brána sa nachádzala na severe. Východná a západná brána mali vedľajší charakter. Hlavné brány chránili mohutné veže a cez priekopy k nim viedli padacie mosty. Samotný mestský múr nebol iba pasívnou stavebnou prekážkou. Po jeho vnútornej strane viedol obranný chodník vo výške strieľní, ktorý umožňoval pohyb obrancov pozdĺž hradieb. Z muriva vystupovali bašty a veže a súčasťou opevneného areálu boli aj väzenské priestory. Obranný systém tak spájal vojenskú, správnu i represívnu funkciu. O rozsahu a náročnosti jeho údržby svedčia mestské účty zo 17. storočia. Na prekrytie a opravy niektorých obranných objektov a brány s padacím mostom bolo napríklad roku 1666 potrebných až 10 000 šindľov. Takýto údaj poukazuje nielen na rozmery jednotlivých stavieb, ale aj na značné finančné zaťaženie, ktoré si opevnenie vyžadovalo.

Mestská posádka a vojenská služba

Samotné hradby by bez stálej vojenskej ochrany nemali dostatočný význam. Podolínec preto udržiaval vlastnú platenú strážnu jednotku označovanú ako ,,Wybranczen". Podľa dobového výkladu názov pravdepodobne súvisel s poľským výrazom označujúcim výber alebo vyčlenenie mužov do služby. Táto jednotka bola odlišovaná od drabov, ktorí predstavovali iný typ ozbrojených oddielov. Mestské účty ukazujú, že na vojenskú ochranu smerovala podstatná časť mestských príjmov. Roku 1659 mesto na jednotku Wybranczen vynaložilo 409 forintov, roku 1664 už 696 forintov, v roku 1666 416 forintov a v nasledujúcich rokoch približne 426 forintov ročne. Ďalšie prostriedky smerovali na strážcov mestských brán a veží. Ak ročné príjmy mesta kolísali približne medzi 2 000 a 3 000 forintmi, potom výdavky na vojenské zabezpečenie mohli predstavovať približne pätinu až štvrtinu mestského rozpočtu. Obrana teda patrila k najvýznamnejším položkám mestského hospodárenia. Úlohou mestských vojakov nebola iba ochrana hradieb. Plnili aj kuriérsku a sprievodnú službu. Jednotlivci či celé skupiny boli vysielané s listinami a správami do Poľska alebo k iným opevneným miestam v Uhorsku. Mestské účty zároveň zachytávajú pohostenie odchádzajúcich i navrátilcov, čo dokresľuje každodenné fungovanie vojenskej služby. Podolínec často prijímal aj vojakov spriatelených mocností. Mestské brány sa otvárali peším i jazdeckým oddielom, ktorým mesto zabezpečovalo stravu, nápoje, ubytovanie či krmivo pre kone. Niekedy išlo o opakované návštevy v priebehu jediného mesiaca, čo znamenalo ďalšie výdavky z mestskej pokladnice. Súčasťou vojenského zabezpečenia bol aj osobitný odborník na zbrane, v prameňoch označovaný ako Pixenmeister. Jeho povinnosťou bolo udržiavať zbrane v použiteľnom stave a zabezpečovať zásoby pušného prachu. Aj tento detail dokazuje, že obranný systém Podolínca nebol iba formálnym pozostatkom starších čias, ale ešte v 17. storočí predstavoval funkčný vojenský mechanizmus.

Opevnenie v skúške vojnových udalostí

Význam podolínskych hradieb sa naplno prejavil počas vojenských a politických konfliktov 15. storočia. Roku 1439 sa na podolínskom hrade usadil ľubovniansky správca Saffranecz, ktorý odtiaľ podnikal zásahy proti ďalším spišským mestám. Z mesta ho až po značných ťažkostiach vytlačil Štefan Rozgonyi, spišský a bratislavský župan. Ešte významnejšiu skúšku priniesli boje po smrti kráľa Albrechta roku 1439. Uhorské kráľovstvo sa rozdelilo medzi stúpencov kráľovnej Alžbety a jej syna Ladislava na jednej strane a prívržencov poľského kráľa Vladislava na strane druhej. Konflikt bezprostredne zasiahol aj Spiš. Ján Jiskra, ktorý podporoval stranu kráľovnej Alžbety, ovládol Prešov a jeho vojská ohrozovali Kežmarok. Poľské jednotky pod velením Vavrinca Zarembu a Mikuláša Skoru zasiahli na podporu Vladislavových stúpencov. V tomto mocenskom zápase získal Podolínec význam ako opevnené miesto na strategickej ceste medzi Spišom a Poľskom. Veliteľom podolínskeho opevnenia bol v tom období Mikuláš Komorowski, zástupca ľubovnianskeho starostu. Dobový historický výklad osobitne zdôrazňuje skutočnosť, že zatiaľ čo viaceré významné spišské pevnosti a opevnené miesta podľahli útokom, Podolínec so svojím hradom a mestskými hradbami dobytý nebol. Tento údaj predstavuje jedno z najvýraznejších svedectiev o vojenskej hodnote jeho fortifikačného systému.

Ústup vojenského významu

Podolínske opevnenie zostávalo v obrannej funkcii po niekoľko storočí. Jeho význam však postupne klesal spolu so zmenami vo vedení vojny a politických pomeroch v Uhorsku. Za symbolickú hranicu možno považovať obdobie po roku 1710, keď sa skončili hlavné boje spojené s povstaním Františka II. Rákócziho. Po tomto období začali tradičné mestské hradby na Spiši rýchlo strácať vojenský význam. Rozvoj delostrelectva, zmeny vojenskej taktiky a stabilizácia vnútropolitických pomerov spôsobili, že stredoveké fortifikačné systémy už neplnili svoju pôvodnú úlohu. Podolínske hradby tak po približne piatich storočiach postupne prestali byť aktívnym obranným zariadením. Ich časti však zostali zachované natoľko, že ich bolo možné v 19. storočí ešte preskúmať a zamerať.

Rekonštrukcia podoby mestského opevnenia

Pozoruhodné údaje o pôvodnom rozsahu opevnenia poskytlo zameranie inžiniera Františka Schücktanza. Na základe zachovaných pozostatkov bolo možné rekonštruovať základný pôdorys fortifikačného systému. Opevnený hrad vystupoval z línie mestských hradieb smerom na západ až juhozápad. Jeho rozmery predstavovali približne 37 siah na dĺžku a 21 siah na šírku. Hlavná brána s vežou, ktorá viedla k hradu, vyčnievala približne 19 siah a mala šírku okolo 7 siah. Kamenný múr so strieľňami dosahoval v tejto časti výšku približne 9,3 metra. Úsek od hradu a hlavnej brány po východnú bránu, ktorou viedla cesta smerom na Lomničku, mal dĺžku 139 siah a výšku približne 10,7 metra. Od východnej brány smeroval múr k severnej hlavnej bráne. Tá bola rovnako spevnená vežou a nachádzala sa v blízkosti dnešného piaristického kláštora. Hradby v tejto oblasti dosahovali výšku približne 9,25 metra. Od severnej hlavnej brány po západnú bránu mal ďalší úsek opevnenia dĺžku 180 siah, zatiaľ čo od západnej brány späť k juhozápadnej bráne meral približne 81 siah. Z rozdielov v dĺžkach a stavebných dispozíciách možno usudzovať, že juhozápadná a severná brána boli hlavnými, výraznejšie fortifikovanými vstupmi, zatiaľ čo východná a západná brána mali skôr vedľajší charakter. Celková dĺžka mestského obvodového múru bola podľa dobového zamerania približne 562 siah. Vzdialenosť medzi juhozápadnou a severnou hlavnou bránou predstavovala približne 222 siah, zatiaľ čo medzi východnou a západnou bránou približne 121 siah. Pôdorys vnútorného mesta bol teda výrazne pretiahnutý a jeho dĺžka bola takmer dvojnásobná oproti šírke.

Opevnenie ako súčasť mestskej identity

Podolínske opevnenie nemožno hodnotiť iba z hľadiska vojenskej architektúry. Hradby, bašty, mestské brány, padacie mosty, strážne oddiely a hrad tvorili počas storočí jeden z určujúcich prvkov fungovania mesta. Oddeľovali privilegovaný priestor vnútorného mesta od okolitého vidieckeho prostredia, regulovali pohyb osôb a tovaru a v období vojenského ohrozenia zabezpečovali ochranu obyvateľstva. Opevnenie zároveň dokumentovalo význam, ktorý Podolínec dosiahol v stredovekom a ranonovovekom systéme spišských miest. Jeho rozsah, náklady na údržbu i schopnosť odolať vojenským útokom ukazujú, že nešlo o bezvýznamné lokálne sídlo, ale o strategicky položené a vojensky zabezpečené mestské centrum na uhorsko-poľskom pomedzí. Hoci v priebehu 18. storočia jeho fortifikačná funkcia postupne zanikala, zachované časti hradieb dodnes pripomínajú obdobie, keď mestský múr nebol iba stavebnou hranicou Podolínca, ale predovšetkým symbolom jeho bezpečnosti, právneho postavenia a samostatnej mestskej identity.

III. Mestská správa a súdnictvo Podolínca

Vývoj Podolínca od stredovekého sídla k privilegovanému mestu sa neprejavoval iba v hospodárskej prosperite či opevnení, ale najmä v postupnom formovaní vlastnej mestskej správy a súdnictva. Práve právne postavenie mesta, rozsah samosprávy a schopnosť rozhodovať o vnútorných záležitostiach patrili k základným znakom jeho osobitného postavenia v rámci severného Spiša.

Od šoltýskej správy k mestskej samospráve

V najstaršom období stál na čele Podolínca šoltýs, ktorý vykonával správne, hospodárske i súdne právomoci podľa magdeburského práva. Jeho kompetencie boli široké: organizoval kolonizáciu, spravoval osadníkov, zabezpečoval výber dávok, povoľoval vznik mlyna, mäsiarskych lavíc, pivovaru či trhu a rozhodoval aj v menších právnych sporoch. Do jeho právomoci patrili takisto poľovníctvo, rybolov a ďalšie hospodárske aktivity. Rozsah jeho moci sa postupne rozšíril aj na závažnejšie trestné prípady. Pôvodne ich riešila vrchnosť, no Kunigunda preniesla na podolínskeho šoltýsa právomoc rozhodovať vo veciach krviprelievania, zabitia, násilia, krádeže či falšovania peňazí. Z tejto súdnej kompetencie sa neskôr vyvinulo jus gladii, teda hrdelné právo – právo meča. Významný zlom nastal roku 1391, keď sa mesto vykúpilo od posledného šoltýsa Knola za 1300 forintov a prevzalo jeho majetkové i právne kompetencie. Podolínec tak postupne prešiel od osobnej šoltýskej správy k vlastnej mestskej samospráve. Tento proces nadväzoval na privilégiá Ľudovíta Veľkého, ktorý už roku 1342 oslobodil mesto od cudzej súdnej právomoci a zásahov ľubovnianskeho kastelána či šľachty.

Slobodné kráľovské mesto a právna autonómia

Zásadné posilnenie právneho postavenia priniesol rok 1412, keď Žigmund Luxemburský povýšil Podolínec medzi slobodné kráľovské mestá. Mesto tým získalo rozsiahle právne, hospodárske a daňové výsady, ktoré ho zaradili medzi privilegované mestské sídla Uhorska. Podolínec mal byť oslobodený od viacerých kráľovských daní a pri poplatku nazývanom tridsiatok mal odvádzať iba polovicu bežnej sumy. Politická realita sa však v tom istom roku výrazne zmenila. Po založení trinástich spišských miest spolu s Podolíncom, Starou Ľubovňou a Hniezdnym Poľsku sa mesto ocitlo v osobitnom právnom postavení. Formálne si zachovávalo staršie výsady, no prakticky podliehalo aj poľskému starostovi sídliacemu na Ľubovnianskom hrade. Ten často uplatňoval svoju moc tvrdšie, než by zodpovedalo starším mestským privilégiám. Dramatickým príkladom konfliktu medzi mestskou samosprávou a ľubovnianskou správou je prípad podolínskeho sudcu Pavla Geyera z roku 1713. Na príkaz správcu Antona Feliciána Koczanovicsa ho vojaci odviedli na Ľubovniansky hrad, kde bol brutálne zbitý a uväznený. Po niekoľkých dňoch zomrel na následky zranení. V Podolínci ho pochovali s poctami a na jeho náhrobku sa nachádzal nápis pripomínajúci utrpenie spojené s výkonom sudcovského úradu. Tento prípad názorne ukazuje, že mestská autonómia nebola v praxi absolútna a medzi Podolíncom a nadriadenou správou existovalo napätie aj napriek formálnym privilégiám.

Mestská zákonná tabuľa a právny poriadok

Mimoriadne cenným dokladom fungovania podolínskej samosprávy je vlastná zákonná tabuľa, ktorá obsahovala súbor pravidiel používaných pri rozhodovaní sporov a pri každodennom riadení mesta. Jej ustanovenia vychádzali z mestských privilégií a podľa prameňa boli potvrdené uhorskými i poľskými panovníkmi. Predpisy spájali právne, náboženské, hospodárske a mravné normy. Od obyvateľov sa požadovala vernosť katolíckej viere, rešpektovanie cirkevnej a svetskej vrchnosti, úcta k sudcovi a mestskej rade, ochrana práv mesta a poslušnosť voči jeho nariadeniam. Osobitný dôraz sa kládol na ochranu hospodárskych privilégií. Mestskí občania mali dohliadať na správne uplatňovanie colných výsad, na platenie tridsiatku a na to, aby cudzie osoby neoprávnene nevyužívali mestské obchodné slobody. Regulované boli aj remeslá, výroba sladu, varenie piva či poľnohospodárske aktivity. Predpisy zároveň zdôrazňovali kolektívnu zodpovednosť mešťanov za mesto. V čase nešťastia nemali obyvatelia Podolínec opustiť, ale mali byť pripravení brániť jeho česť, majetok a bezpečnosť. Rešpektovať sa mali aj rozhodnutia o užívaní lesov, vody a ďalších spoločných zdrojov. Podľa autora bola čierna drevená tabuľa s týmito ustanoveniami ešte v 19. storočí uložená na podolínskej radnici. Nápis uvádzal, že bola zhotovená 20. januára 1655 za pôsobenia sudcu Georga Glatza a jeho prísediacich.

Organizácia mestskej správy

Podolínska samospráva mala pomerne zložitú vnútornú štruktúru. Podľa saského práva sa každoročne volili dvaja sudcovia – jedného volilo vnútorné mesto, teda obyvatelia žijúci za hradbami, druhého obyvatelia predmestia. Pod sudcom pôsobila dvanásťčlenná prísažná rada a širší orgán označovaný ako ,,Vormund",  alebo ,,tribunus", ktorý tvorilo šestnásť členov. Osobitní radní mali na starosti konkrétne oblasti mestskej správy, napríklad stavebníctvo, mlynárstvo, ovčiarstvo alebo výčap vína. Voľba mestských predstaviteľov nebola iba administratívnym aktom. Bola spojená s hostinami a spoločenským rituálom. Mesto prispievalo na takzvané ,,Richterwein" – sudcovské víno, pričom výdavky na podobné slávnosti sa pravidelne objavujú v mestských účtoch. Počas poľskej správy bolo dôležitou súčasťou voľby potvrdenie zvolených predstaviteľov ľubovnianskym správcom. Delegácia sa preto po voľbe odobrala na Ľubovniansky hrad, kde odovzdávala dary nielen správcovi, ale aj hradnému personálu. Dobové účty zaznamenávajú výdavky na lokajov, hajdúchov, hudobníkov, kaplána, strážcov či hradného pisára. Takéto ,,confirmatio" dokladá, že aj pri značnej vnútornej samospráve zostával Podolínec súčasťou širšieho správneho systému.

Meštianstvo a občianske práva

Jadrom podolínskej spoločnosti boli plnoprávni mešťania. Prijatie medzi nich podliehalo presne stanoveným podmienkam. Uchádzač musel vlastniť dom, vykonávať remeslo, absolvovať niekoľkoročnú tovarišskú prax, zaplatiť poplatok do mestskej pokladnice a zložiť občiansku prísahu. Prísaha bola nielen právnym, ale aj morálnym záväzkom. Nový občan sa zaväzoval k vernosti najvyššej krajinskej vrchnosti, k poslušnosti mestskej rade, k ochrane mesta a k oznamovaniu všetkého, čo by mohlo ohroziť jeho záujmy. Nie všetci obyvatelia však mali rovnaké práva. Robotníci a služobníci žijúci v meste stáli mimo plnoprávneho meštianstva. Ešte v roku 1766 mali zakázané chovať dobytok, voziť drevo z lesa či kosiť trávu. Mestská spoločnosť bola preto jasne hierarchizovaná a právne postavenie jednotlivca záviselo od jeho príslušnosti k mestskej komunite.

Hrdelné právo a trestná justícia

Jedným z najvýraznejších znakov právnej autonómie Podolínca bolo jus gladii – hrdelné právo. Mesto mohlo rozhodovať o najťažších trestných činoch a ukladať aj trest smrti. Rozsudky sa zapisovali do osobitnej procesnej knihy, ktorej emblém tvorila čierna ruka s vytaseným mečom. Symbolika jasne odkazovala na biblické chápanie svetskej vrchnosti ako moci oprávnenej trestať zločincov. Zachované rozsudky ukazujú tvrdosť ranonovovekého trestného práva. Pri krádežiach sa objavovali rozsudky obesenia, odťatia ruky, vláčenia či rozštvrtenia. Pri mimoriadne závažných trestných činoch sa uplatňovalo aj lámanie na kolese. Zároveň však pramene zachytávajú aj udeľovanie milosti či zmierňovanie trestu. Osobitný prípad predstavuje Valentín Obercan, bývalý učiteľ, organista a mestský notár, ktorý roku 1760 spáchal samovraždu. Po zistení okolností dal mestský magistrát jeho telo exhumovať a prostredníctvom kežmarského kata vykonať posmrtný trest. Táto udalosť ukazuje, ako úzko sa dobové právne normy prelínali s náboženskými a morálnymi predstavami. Podolínec nemal vlastného stáleho kata. Na popravy a ďalšie úkony najímal kata z Kežmarku, ktorý dostával od mesta odmenu za jednotlivé zásahy, ako aj príspevky na ubytovanie a ďalšie výdavky.

Regulácia každodenného života

Mestská samospráva zasahovala aj do oblastí, ktoré by sa dnes považovali za súkromné. Magistrát dohliadal na mravy, obliekanie a spoločenské správanie obyvateľov. Výrazným príkladom sú prot.prepychové nariadenia z roku 1765. Mestská rada zakazovala vybrané luxusné odevy a ozdoby – hodvábne časti odevu, bohato zdobené čepce, koraly, stuhy, kožušinové goliere či drahé čižmy. Porušenie zákazu bolo sankcionované pokutou a v prípade nezaplatenia mohol mestský sluha zakázaný predmet priamo odobrať. Takéto opatrenia neboli na európskej úrovni výnimočné. Podobné zákony proti prepychu existovali aj v iných mestách a krajinách. V Podolínci však ukazujú, do akej miery mestská rada vnímala ochranu morálky ako súčasť verejného poriadku.

Zánik starého správneho systému

Po návrate spišských miest k Uhorsku roku 1772 sa Podolínec stal súčasťou osobitného mestského dištriktu šestnástich spišských miest. Následne bol upravený spôsob voľby sudcu a ďalšie pravidlá správy. Definitívna zmena nastala roku 1876, keď bol dištrikt šestnástich spišských miest zrušený a jeho mestá boli začlenené do Spišskej stolice. Podolínec sa odvtedy organizoval ako mesto s usporiadaným magistrátom. Mestská správa a súdnictvo Podolínca tak prešli počas stáročí výrazným vývojom – od šoltýskej správy cez samosprávu privilegovaného mesta až po začlenenie do modernizovanej verejnej správy 19. storočia. Podolínec si pritom po dlhé obdobie zachovával výraznú mieru právnej autonómie, vlastnú mestskú identitu a schopnosť regulovať nielen hospodársky a politický život, ale aj každodenné správanie svojich obyvateľov. Práve tieto znaky z neho robia významný príklad vývoja mestského práva a samosprávy na severnom Spiši.

IV. Náboženský a mravný život Podolínca

Náboženský život predstavoval počas stáročí jednu zo základných súčastí identity Podolínca. Cirkev nebola v stredovekom a ranonovovekom meste iba miestom duchovného života, ale zároveň významnou spoločenskou, vzdelávacou, hospodárskou a charitatívnou inštitúciou. S mestskou samosprávou, cechmi a školstvom vytvárala vzájomne prepojený systém, ktorý výrazne ovplyvňoval každodenný život obyvateľov. Mimoriadne postavenie Podolínca v tejto oblasti neskôr posilnilo pôsobenie piaristov, vďaka ktorým mesto nadobudlo význam presahujúci hranice samotného severného Spiša.

Farský kostol ako duchovné centrum mesta

Ústredným sakrálnym objektom Podolínca bol farský kostol zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Dobový autor ho zaraďuje medzi najstaršie a najvýznamnejšie chrámy Spiša a jeho výstavbu kladie do roku 1298. Kostol bol vybudovaný v gotickom slohu a už jeho interiér dokumentoval úzke prepojenie náboženského života s remeselníckou organizáciou mesta. Na oltároch hlavnej lode sa nachádzali znaky krajčírov, zámočníkov, tesárov, tkáčov a stolárov. Cechové spoločenstvá tak nevystupovali iba ako hospodárske organizácie, ale mali aj vlastný náboženský rozmer a podieľali sa na cirkevnom živote mesta. Symbolicky to vystihovalo heslo ora et labora – modli sa a pracuj. Práca, remeslo a náboženská povinnosť neboli v dobovom chápaní oddelenými svetmi. Príslušnosť k cechu zahŕňala aj účasť na bohoslužbách, starostlivosť o oltár či spoločné náboženské slávnosti. Osobitné miesto v kostole mala Kaplnka sv. Kunigundy. Nachádzala sa na východnej strane hlavnej lode a oltárny obraz pripomínal Boleslava Hanblivého a Kunigundu, ktorí boli v historickej pamäti mesta spájaní s jeho raným rozvojom. Latinský nápis označoval Kunigundu priamo za zakladateľku Podolínca. Rukopisný záznam v knihe o jej živote uvádzal, že kaplnka bola roku 1716 postavená za pôsobenia hniezdnianskeho farára Jána Krstiteľa Lojenszkého. Na opačnej, západnej strane hlavnej lode sa nachádzala Kaplnka sv. Anny, ktorej oltár bol obnovený v roku 1720. K najvzácnejším predmetom chrámového inventára patril kalich z 15. storočia a monštrancia zo 17. storočia, zhotovená v Levoči u Andreasa Herzoga.

Zvonica, zvony a cirkevné matriky

Významnou dominantou sakrálneho priestoru bola samostatná zvonica pri kostole. Posvätená bola 12. októbra 1659 za účasti ružbašského dekana. Mestské účty zachytávajú nielen náklady na samotnú stavbu, ale aj výdavky spojené so slávnostným obedom a ďalšími stavebnými prácami. Záznamy dokazujú, že jej výstavba prebiehala postupne a v roku 1684 už musela byť dokončená, pretože na ňu boli prenesené zvony z kostolnej veže. Osobitnú pozornosť venujeme samotným zvonom. Spomína zvon Františka Walzera, malý umieračik z roku 1649 a ďalšie zvony s vyrytým letopočtom 1272 a latinským nápisom ,,O Rex Glorie veni cum pace" – "Ó, Kráľ slávy, príď v pokoji." Pri údaji o roku 1272 však sám vyslovil pochybnosť a upozornil, že podoba číslic sa mu javila ako mladšia. Dôležitým prameňom k poznaniu obyvateľstva Podolínca sú cirkevné matriky, ktoré sa podľa autora zachovali od roku 1648. Staršie zväzky sa stratili. Nápis na matrike zomrelých pripomínal duchovnú správu farára Vavrinca Hortensia a zároveň Podolínec označoval ako slobodné kráľovské mesto. Sakrálna topografia sa neobmedzovala iba na vnútorné mesto. Na cintoríne za mestom stál kostol sv. Anny a neďaleko neho kaplnka nad prameňom, ktorému ľudová tradícia pripisovala liečivé účinky pri očných chorobách. S prameňom sa spájala aj legenda o popravenom zbojníkovi Hoributhovi.

Majetkové zabezpečenie farnosti a desiatky

Cirkevný život nebolo možné udržiavať bez hospodárskeho zázemia. Už roku 1407 sa pred Spišskou kapitulou riešila majetková otázka, ktorej výsledkom bolo odovzdanie jednej štvrtiny majetku Kromko, alebo Kromlow podolínskemu kostolu. Farár Lukáš bol následne uvedený do jeho užívania a vlastnícke práva boli podľa autora v neskorších obdobiach opakovane potvrdzované. ruhým významným zdrojom farských príjmov bol desiatok. Jeho podolínska podoba bola upravená poľským kráľom Kazimírom roku 1453 a neskôr potvrdená kráľom Michalom. Farárovi patrila určitá časť úrody raže, pšenice, jačmeňa, ovsa, hrachu aj ľanu. Prameň dokonca presne uvádza spôsob výpočtu jednotlivých dávok podľa počtu snopov. Systém však nebol bez sporov. Roku 1782 farár Kraskevics požadoval, aby obyvatelia spolu s naturálnou dávkou zabezpečovali aj jej dopravu. Podľa autora však takúto povinnosť nemali. Desiatkový systém definitívne zanikol v súvislosti so zmenami roku 1848. Vzťah mesta k farárovi pritom nemal iba podobu povinných platieb. Pri významných cirkevných sviatkoch a vizitáciách mu mesto poskytovalo víno, finančné dary či celé hostiny. Mestské účty zaznamenávajú napríklad slávnosť pri uvedení farára Baltazára Lehotzkého alebo návštevu krakovského biskupa roku 1669, pri ktorej sa medzi darmi objavili nože, ryby, vtáctvo a víno.

Cirkev, škola a vzdelanosť

Náboženská a vzdelávacia sféra boli v Podolínci veľmi úzko prepojené. Mestské účty už v 17. storočí zaznamenávajú spoločnú položku na "pisársky a školský plat". V prvej polovici 18. storočia mesto platilo notára, organistu, rektora školy, kantora, zvonára i pomocníka pri organe. Tieto údaje dokumentujú, že škola bola prirodzenou súčasťou mestského a cirkevného organizmu. Organista či kantor plnili zároveň liturgické a pedagogické úlohy a mestská pokladnica sa podieľala na financovaní školského personálu. Zaujímavým momentom je rok 1780, keď mesto neprijalo národnú školu navrhovanú v rámci reforiem Jozefa II. Mestská rada svoje rozhodnutie odôvodnila nedostatkom finančných prostriedkov. V 19. storočí však už učitelia miestnej ľudovej školy dostávali platy z mestskej pokladnice podľa nových školských predpisov.

Dobročinnosť a sociálna starostlivosť

Významnú súčasť kresťanského života predstavovala charita. Pozoruhodným prameňom je testament Michala Marczinka z roku 1636. Zo svojho majetku odkázal finančné prostriedky kostolu, bratstvu pri kostole sv. Anny, špitálu, organu a chudobným. Závet dokazuje existenciu organizovaného špitála pre chudobných a chorých. Ten mal vlastnú pokladnicu, osobitných správcov a každoročnú finančnú kontrolu. Počas veľkých sviatkov zabezpečoval pohostenie chudobných a v prípade ich smrti uhrádzal rakvu i služby kantorov. Na jeho činnosť prispievalo aj samotné mesto. Dobročinnosť mala zároveň širší charakter. Mesto poskytovalo almužny chudobným kňazom, ľuďom postihnutým požiarom, rehoľníkom, ba dokonca človeku vracajúcemu sa z tureckého zajatia. Takéto účtovné zápisy sú cenným dokladom každodenného sociálneho života a solidarity mestskej komunity.

Príchod piaristov do Podolínca

Najvýznamnejšou kapitolou podolínskych cirkevných a školských dejín bolo pôsobenie piaristov. Ich príchod do mesta sa spája s rokom 1642. Keď poľský kráľ Vladislav IV. povolal piaristov do Varšavy, ľubovniansky starosta Stanislav Lubomirski pozval šestnásť členov rádu aj do Podolínca. Spočiatku bývali na Ľubovnianskom hrade, kde tiež vzdelávali mládež. Už roku 1642 sa však začala výstavba vlastného kolégia na brehu Popradu za mestskými hradbami. Dňa 28. júna 1648 sa rehoľníci slávnostne presťahovali do nového kolégia a 12. júla im boli odovzdané nové vyššie školy. Finančné zabezpečenie kolégia podporoval rod Lubomirských a neskôr aj poľskí panovníci. Po strate jednej z fundácií zabezpečil August II. roku 1726 piaristom pravidelný príjem z wielickej soľnej bane. V 19. storočí bol rád už pevne začlenený do uhorských pomerov a v Podolínci prevádzkoval nižšie gymnázium.

Piaristi a rekatolizácia Spiša

Pôsobenie piaristov však nebolo obmedzené iba na vzdelávanie. V kontexte konfesionálnych zápasov 17. storočia sa podieľali aj na rekatolizácii Spiša. Dobový zdroj otvorene uvádza, že tam, kde sa obnova katolíckych štruktúr nedala uskutočniť pokojnými prostriedkami, nastupovala aj svetská a ozbrojená moc. Piaristi preberali kostoly, školy a fundácie a pôsobili v nich dovtedy, kým ich neprevzalo diecézne duchovenstvo. Ako konkrétny príklad prameň uvádza Spišskú Belú, kde piaristi získali roku 1674 správu farnosti. Úspešné rozširovanie ich činnosti viedlo k tomu, že počet členov podolínskeho domu vzrástol až na 40 – 50 rehoľníkov. Tento rozvoj prerušil veľký požiar roku 1684, ktorý poškodil aj kolégium a prinútil členov rádu dočasne odísť do iných domov.

Rozvoj piaristického kolégia

Dlhý zoznam predstavených podolínskeho domu zachytáva nielen personálny vývoj rádu, ale aj postupnú stavebnú, umeleckú a intelektuálnu premenu kolégia. Už prvý predstavený Ján Dominik Tranchius sa spája s posvätením kostola sv. Stanislava a s rozšírením kláštornej záhrady. Pod Michalom Krauszom, rodákom z Podolínca, bol po požiari obnovený rádový dom a Krausz sa zároveň venoval vydávaniu náboženskej i svetskej literatúry. Za ďalších predstavených vznikol organ, nové časti kolégia, oltáre a umelecká výzdoba. Medzi významnejšie osobnosti patril aj Stanislav Kalinowski, ktorý pôsobil ako slávnostný kazateľ a zastával významné rádové funkcie; počas cesty do Ríma ho podľa autora verejne ocenil pápež Klement XI. Ďalší predstavení rozširovali knižnicu, zdobili kostol, zveľaďovali hospodárske zázemie a zabezpečovali stavebné úpravy celého komplexu. S dejinami podolínskeho kolégia boli úzko spätí aj členovia rodu Lubomirski, ktorých portréty sa nachádzali v oratóriu. Zdroj osobitne pripomína tiež Stanislava Konarského a Antona Wiśniewského ako mužov, ktorí získali zásluhy o podolínsky ústav i širšie poľské kultúrne prostredie. Po návrate Podolínca k Uhorsku sa zmenila aj príslušnosť rádového domu a jeho predstavenými sa stávali členovia uhorskej provincie. Ich činnosť sa sústreďovala na obnovu budov, rozširovanie majetku, ochranu kláštora pred riekou Poprad či obnovu objektov poškodených požiarmi.

Podolínske gymnázium

Najtrvalejším prínosom piaristov zostala ich pedagogická činnosť. Po revolučných udalostiach rokov 1848 – 1849 počet členov rádu poklesol a podolínska škola istý čas nemohla fungovať v pôvodnom rozsahu. Obrat prinieslo dvorské nariadenie zo 17. augusta 1866, ktorým bolo nižšie gymnázium obnovené. Spočiatku malo iba jednu triedu, no postupne sa rozširovalo. V školskom roku 1869/1870 už pozostávalo zo štyroch riadnych tried, pôsobilo v ňom šesť piaristických profesorov a jeden svetský učiteľ kreslenia a telesnej výchovy. Rozsah jeho pôsobenia dokumentuje počet žiakov, ktorý autor za 244 rokov existencie vyčíslil na 52 462 študentov. Za obdobie poľskej správy uvádza 30 964 žiakov a za obdobie rokov 1782 – 1842 ďalších 19 498. Priemerný počet mal predstavovať približne 214 študentov ročne, pričom v niektorých rokoch počas poľskej správy údajne navštevovalo školu až približne 600 mladých ľudí. Podľa autora pochádzali študenti predovšetkým z prostredia uhorskej a poľskej šľachty a medzi absolventmi či poslucháčmi sa objavovali aj príslušníci grófskych a barónskych rodov.

Vybraní predstavení a riaditelia podolínskeho piaristického kolégia:

Ján Dominik Franchi, Talian. Posvätil kostol sv. Stanislava, rozšíril záhradu domu o dva pozemky a dal ju obohnať kamenným múrom. Za jeho pôsobenia sa poľská rádová provincia oddelila od nemeckej a on sa stal jej prvým provinciálom. Roku 1642 – 1659. P. Glycerius Neuman, Sliezan. 1659 – 1661. Postavil Neriho kaplnku a 7. júna 1671 ju posvätil. Bol prvým farárom rádu ustanoveným v Spišskej Belej. Roku 1664. P. Venceslav, riaditeľ a člen vedenia provincie. Roku 1661- 1664. P. Jozef. Roku 1674. P. Michal Krausz, rodák z Podolínca. Obnovil vyhorený dom a vydával náboženské i svetské knihy. Roku 1681. P. Sebastián, Poliak. Za jeho pôsobenia bol roku 1692 v kostole postavený organ za 300 forintov. Roku 1687. P. Bernát Choinski, Poliak. Počas jeho úradu bolo dostavané poschodie domu na východnej, južnej a západnej strane. Roku 1692. P. Michal Krausz, po druhý raz riaditeľ. Dal v kostole postaviť kamennú sochu Panny Márie. Roku 1699. P. Bernát Choinski, po druhý raz riaditeľ. Roku 1701. P. Stanislav Kalinowski, Poliak, chýrny slávnostný rečník kniežat a kazateľ kráľovnej Kazimíry. Keď roku 1712 cestoval na generálnu kapitulu do Ríma, pápež Klement XI. ho verejne pochválil. Riaditeľom od roku 1702. P. Cyprián Machowski, Poliak. Za jeho pôsobenia postavili pivovar so všetkým príslušenstvom a v sakristii umelecky vyhotovenú skriňu na rúcha z limbového dreva. Roku 1709. P. Dominik Zawadski, neskorší provinciál. Roku 1712. P. Stanislav Kalinowski, bývalý provinciál, po druhý raz riaditeľ; úrad zastával šesť rokov. Roku 1713. P. Angelus, Poliak. Roku 1718. P. Stanislav Kalinowski, bývalý provinciál, po tretí raz riaditeľ. Roku 1721. P. Cyprián Machowski, bývalý provinciál, po druhý raz riaditeľ; bol aj dekanom provincie. Roku 1724. P. Valentín Domanski. Predtým pôsobil ako dvorný teológ pri krakovskom biskupovi Szaniowskom. Riaditeľom roku 1736. P. Arnolf Kazimír Zeglicki, Poliak. V kostole dal postaviť oltár sv. Jána Nepomuckého. Obraz z tohto oltára podľa autora zázračne prežil veľký požiar v predchádzajúcom storočí a uchovával sa v modlitebni domu. Vydal viacero kníh. Roku 1743. P. Ignác Jakubowski, Poliak. Vyzdobil kostol dvanástimi obrazmi apoštolov v pozlátených rámoch a dal pomaľovať organ; neskôr bol vymenovaný za provinciála. Roku 1754. P. Bleszyński, Poliak. Dal oplechovať kostolné veže a pozlátiť ich ozdobné prvky, rovnako vyzdobil obrazmi predsiene domu a knižnicu. Počas poľskej občianskej vojny sa podľa autora správal veľmi rozvážne. Roku 1754. P. Sebastián Michalowski, Poliak. Dal v kostole postaviť kamennú sochu svätého otca a neskôr bol vymenovaný za provinciála. Roku 1770. P. Michal Lenarski, Poliak. Tri roky viedol dom s pochvalou. Roku 1774. P. Dominik Chojnacki, Poliak, milovník literatúry a podľa autora ešte výraznejší svojou zbožnosťou. Bol posledným riaditeľom podolínskeho domu v rámci poľskej provincie. V oratóriu boli portréty členov rodu Lubomirski, ktorí ako starostovia sídlili na Ľubovnianskom hrade: Stanislav, Juraj, Stanislav Heraklius a Teodor. Jeden z nápisov pripomínal aj väzbu Spišskej Belej na podolínske kolégium. Zdroj osobitne spomína dvoch mužov, ktorí si získali veľké zásluhy o ústav i celé Poľsko: Stanislava Konarského a Antona Wiśniewského. Druhý z nich ako ľubický farár poskytol kláštoru mnoho dobrodení. Oboch si podľa autora veľmi vážili pápeži, králi i magnáti krajiny. Po návrate Podolínca k Uhorsku stáli na čele kláštora už riaditelia z uhorskej provincie: P. Ambróz Jakoss, prvý uhorský riaditeľ. Roku 1785 dosiahol s podporou Antona Klobušického, správcu dištriktu šestnástich spišských miest, vydanie nariadenia Jozefa II., ktorým bola farnosť v Spišskej Belej navždy pripojená ku kláštoru, hoci tamojší katolíci by podľa autora radšej mali svetského, teda diecézneho kňaza. Dal tiež preliať prasknuté zvony. Riaditeľom od roku 1782. P. Michal Podhradszky, obľúbenec spišského biskupa grófa Jána Révaya. Postavil skleník pre olivovníky, no keď nepriniesol očakávaný úžitok, dal ho zasa zbúrať. Roku 1790. P. Daniel Holli vykonal v dome mnohé užitočné opravy. Roku 1799. P. Ľudovít Demeter kupoval pre kláštor polia napriek odporu mešťanov a rozšíril hospodárske zázemie domu. Roku 1802. P. Jozef Árvay po viacerých žiadostiach získal od kráľovskej dvornej komory 4000 forintov na obnovu kostola a fary v Spišskej Belej, ktoré zničil požiar po údere blesku. Roku 1808. P. Henrich Pales dal na ochranu kláštorného majetku pred vymieľaním rieky Poprad vybudovať hrádze a na brehoch vysádzať vŕby. Roku 1818. P.Leonard Sveday dal kostol pokryť novým šindľom. Roku 1820. P. Škrovánek. Za jeho pôsobenia pri požiari roku 1827 zhorel dom spolu so stodolami a ďalšími hospodárskymi budovami. Obnovili ich z trvácnejšieho materiálu a kláštorné majetky sa rozšírili kúpou pôdy od mešťanov. Po revolučných rokoch 1848 - 1849 počet členov piaristického učiteľského rádu klesol a rád bol nútený dočasne ponechať podolínsku školu, podobne ako viacero iných, bez vlastných profesorov. Milostivým dvorským nariadením č. 10 915 z 17. augusta 1866 bolo podolínske nižšie gymnázium obnovené. V tom roku malo iba jednu triedu a piaristi doň ustanovili riaditeľa a jedného učiteľa. Každý ďalší rok pribudla jedna trieda, takže v školskom roku 1869/70 malo štyri riadne triedy, šesť piaristických profesorov a jedného svetského učiteľa kreslenia a telocviku. Z piaristov pôsobil jeden spravidla ako riaditeľ-profesor: Pavol Mihály v rokoch 1866 - 1872, Jozef Kaidba v rokoch 1872 - 1885 a Ján Moós od roku 1885. V tejto podobe podolínske nižšie gymnázium jestvovalo aj v čase vydania knihy. Počet žiakov: za poľskej správy, 1642 - 1781: 30 964; za uhorskej správy, 1782 - 1842: 19 498; 1843 - 1848: približne 600; 1848 - 1866: škola nefungovala v uvedenom režime; 1866 - 1886: 1069. Spolu za 244 rokov: 52 462 žiakov. Autor z toho vypočítava priemer asi 214 žiakov ročne a zdôrazňuje, že na nižšie gymnázium išlo o priaznivý počet. Za poľskej správy vraj boli aj roky, keď sa tu vzdelávalo približne 600 žiakov. Podľa pôvodu išlo takmer výlučne o uhorských a poľských šľachticov; medzi nimi sa nachádzali aj grófi a baróni, napríklad gróf Viliam Štefan Vandernáth, barón Nándor Horváth de Palocsa, barón Ján Nepomuk Eötvös a barón František August Vécsey. Popri duchovných a vzdelanostných faktoroch treba podľa autora pri vývoji Podolínca zohľadniť aj materiálne prostriedky, ktoré podporovali hospodársky rast mesta.

Duchovný a kultúrny význam Podolínca

Náboženské dejiny Podolínca tak nemožno zužovať iba na dejiny miestnej farnosti. Kostol, cirkevné bratstvá, špitál, mestská škola a predovšetkým piaristické kolégium vytvorili prostredie, v ktorom sa počas stáročí prelínali viera, vzdelanosť, sociálna starostlivosť a kultúrny život. Piaristické školy navyše zaradili Podolínec do širšej siete vzdelávacích centier Uhorska a Poľska. Mesto, ktoré svoj význam pôvodne čerpalo najmä z právnych privilégií, obchodu a strategickej polohy, získalo od polovice 17. storočia aj výrazný duchovný a vzdelanostný rozmer. Práve táto kombinácia mestských tradícií, cirkevného života a školstva patrí k najvýznamnejším osobitostiam historického vývoja Podolínca.

V. Hospodárske pomery Podolínca

Hospodársky vývoj Podolínca bol úzko spätý s jeho výsadným právnym postavením, geografickou polohou na komunikačnej osi medzi Uhorskom a Poľskom a s postupným rozvojom remesiel, obchodu a mestského hospodárenia. Už v stredoveku sa vytvárali podmienky, ktoré umožnili mestu prekročiť rámec miestneho agrárneho sídla a zaradiť sa medzi významnejšie hospodárske centrá severného Spiša.

Počiatky mestského hospodárstva

Za jedného z hlavných tvorcov hospodárskeho zázemia Podolínca možno považovať šoltýsa Henricha. Roku 1292 získal od Václava, českého kráľa a krakovského kniežaťa, privilégium na zriadenie trhu s potravinami, pekárskych zariadení, obuvníckych lavíc, mäsiarskych stolov, mlyna a kúpeľa. Nešlo iba o jednotlivé hospodárske zariadenia, ale o základnú infraštruktúru mestského hospodárstva. Trh zabezpečoval výmenu poľnohospodárskych a remeselných výrobkov, mäsiarske a obuvnícke lavice vytvárali regulované prostredie pre remeselnícku produkciu a predaj a mlyn predstavoval nevyhnutný prvok spracovania poľnohospodárskej produkcie. Verejný kúpeľ zasa patril k zariadeniam typickým pre rozvíjajúce sa stredoveké mestá. Už na konci 13. storočia tak možno v Podolínci sledovať zárodky hospodárskeho systému, ktorý spájal remeslo, obchod, poľnohospodárstvo a mestské služby.

Obchodné privilégiá a tridsiatok

Pre ďalší rozvoj mesta mali zásadný význam colné a obchodné privilégiá. Mimoriadne zaťažujúcou dávkou bol tzv. tridsiatok – ,,harmincad", resp. latinsky ,,tricesima". Kráľ Žigmund pri povýšení Podolínca medzi slobodné kráľovské mestá roku 1412 rozhodol, že mesto bude platiť iba polovicu bežného tridsiatku. Táto výsada mala značný hospodársky význam. Znižovala náklady obchodníkov a podolínskych mešťanov a zvyšovala konkurencieschopnosť miestneho obchodu. Keď však dochádzalo k jej spochybňovaniu, najmä zo strany Kežmarčanov, mesto si svoje práva nechávalo opakovane potvrdzovať. Uhorské autority ich uznali roku 1631 za palatína Mikuláša Esterházyho, roku 1636 za Ferdinanda II. a roku 1639 za palatína Františka Wesselényiho. Opakované potvrdzovanie jednej a tej istej výsady ukazuje, že obchodné privilégiá neboli iba formálnou súčasťou mestského práva, ale predstavovali konkrétnu ekonomickú hodnotu, o ktorú sa medzi mestami a jednotlivými právnymi autoritami viedli spory.

Právo skladu a význam Podolínca pre obchod

Ďalším významným impulzom bolo privilégium z roku 1442, keď Vladislav povolil Podolíncu všeobecné skladisko tovaru, označované ako ,,depositum generale omnium mercantiarum quorumcunque mercatorum". Právo skladu patrilo medzi najvýznamnejšie obchodné privilégiá stredovekých miest. Obchodníci prechádzajúci cez mesto boli povinní určitý tovar vyložiť a ponúknuť na predaj. Podolínec tak mohol profitovať z tranzitného obchodu a z pohybu kupcov smerujúcich medzi Uhorskom a Poľskom. Právo skladu priťahovalo obchodníkov z širšieho regiónu a zvyšovalo význam mesta ako miesta výmeny tovarov. V kombinácii s colnými úľavami vytváralo Podolíncu priaznivé podmienky na rozvoj obchodných kontaktov. Tieto výhody posilnil roku 1455 poľský kráľ Kazimír, ktorý obyvateľov Podolínca oslobodil od platenia ciel a nariadil colníkom, aby z ich tovaru nijaké clo nevyberali. Ochranu tohto privilégia mali zabezpečovať aj ľubovnianski kapitáni. Význam tejto výsady dokladá skutočnosť, že ju následne potvrdzovali ďalší poľskí panovníci – Žigmund, Vladislav IV., Ján Kazimír, Michal a Ján III. Neskôr boli všeobecné mestské práva vrátane obchodných, colných a skladových výsad potvrdené aj Augustom II., Augustom III. a Stanislavom Augustom. Takáto kontinuita panovníckych potvrdení vytvárala právnu stabilitu, ktorá bola pre diaľkový i regionálny obchod mimoriadne dôležitá.

Jarmoky ako centrum hospodárskeho života

S právom skladu úzko súviseli jarmoky, ktoré do mesta pravidelne privádzali kupcov, remeselníkov a obyvateľstvo zo širokého okolia. Na žiadosť mestského sudcu Glocka a prísažného Gayera povolil August II. roku 1704 dva jarmoky – jeden na nedeľu Judica a druhý na sviatok sv. Vavrinca. August III. roku 1750 povolil ďalšie dva, na sviatok sv. Jakuba a na prvú nedeľu pred sviatkom sv. Kataríny. Ich počet sa postupne zvyšoval. Hoci sa časť jarmokov neskôr ukázala ako menej výnosná a uvažovalo sa o ich zrušení, v období, ktoré opisoval autor, sa v Podolínci konalo počas roka až deväť jarmočných termínov. Jarmoky neboli iba miestom predaja poľnohospodárskej produkcie. Predstavovali priestor obchodnej výmeny, stretávania remeselníkov, kupcov a obyvateľstva a zároveň významne oživovali mestské hospodárstvo, pohostinstvo a dopravu.

Mestský majetok a verejné hospodárske zariadenia

Podolínec disponoval viacerými zariadeniami, ktoré prinášali príjem priamo mestskej pokladnici. Na mape z roku 1765 sa spomína ,,piscina murata", teda murovaný rybník. Mesto využívalo vápencové zdroje a prevádzkovalo pálenie vápna pre domácich i cudzích zákazníkov. Malo vlastný majer, verejné kúpele, mlyny, pílu a príjmy z výčapu vína. Mestské hospodárstvo teda nebolo založené iba na zdaňovaní obyvateľov. Samotná obec vystupovala ako vlastník a hospodársky subjekt, ktorý prevádzkoval zariadenia a využíval majetok na získavanie príjmov. Osobitný význam mali mlyny. Veľký mlyn patril medzi najvýnosnejšie mestské podniky a v jednotlivých rokoch prinášal niekoľko stoviek forintov. Hospodársky význam mali aj výčap vína, mestské domy či mäsiarske lavice.

Cechy a organizácia remeselnej výroby

Významným pilierom hospodárstva boli cechy. Tie regulovali nielen výrobu a kvalitu remesla, ale aj vzťahy medzi majstrami, tovarišmi a učňami. Cechové predpisy mali výrazný sociálny a náboženský charakter. Majstri boli povinní zúčastňovať sa bohoslužieb a prijímať sviatosti. Učeň sa mal remeslu učiť tri roky, tovariš mal stráviť najmenej dva roky na vandrovke a až po preukázaní dostatočných schopností mohol vstúpiť do cechu. Cechy dohliadali aj na čestnosť svojich členov, potláčali nekalú konkurenciu, zakazovali hazardné hry a vyžadovali solidaritu pri úmrtí člena. Remeselnícka organizácia tak neplnila iba hospodársku funkciu. Bola zároveň nástrojom sociálnej kontroly, odbornej prípravy a vzájomnej solidarity. O autorite podolínskych cechov svedčí aj skutočnosť, že o ich cechové články sa zaujímali remeselníci z iných miest. Roku 1689 napríklad získali obuvníci zo Spišskej Belej opis podolínskych cechových pravidiel.

Podolínski nožiari a rozvoj tkáčstva

Osobitné miesto v dejinách miestneho remesla mal cech nožiarov. Jeho výrobky boli známe kvalitou a niektoré nože mali rukoväte zo striebra alebo perlete. Takéto výrobky patrili k drahším predmetom a používali sa aj ako reprezentačné dary. Mestské účty zachytávajú nože darované významným osobnostiam – panovníckym úradníkom, maršalke či hradnému kapitánovi. Nožiari mali vlastnú brusiareň, za ktorej používanie odvádzali mestu poplatok. Žiaľ tento cech po roku 1891 zanikol, no v minulosti predstavoval jedno z prosperujúcich odvetví miestnej remeselnej výroby. Na konci 19. storočia sa naopak začínalo výraznejšie presadzovať tkáčstvo, a tu treba vyzdvihnúť podnik Signarovics a spol. ako príklad domácej priemyselnej výroby schopnej konkurovať širšiemu trhu.

Poľnohospodárstvo a mestská regulácia

Napriek mestskému charakteru zostávalo poľnohospodárstvo významnou súčasťou obživy podolínskych mešťanov. Mestská rada podrobne regulovala využívanie pôdy. Určovala, kde sa má siať, ktoré lúky zostanú na spoločné užívanie, kedy sa má vyvážať hnoj a na ktorých miestach sa môže ťažiť drevo. Podobne sa chránili lúky a polia pred svojvoľným pasením. Takéto opatrenia dokumentujú existenciu kolektívne regulovaného mestského hospodárstva, v ktorom jednotlivec nemohol s pôdou, lesom či lúkami nakladať úplne ľubovoľne. Magistrát dohliadal na hospodárenie s prírodnými zdrojmi a snažil sa predchádzať konfliktom medzi obyvateľmi.

Pivovarníctvo, pálenie liehovín a regulácia trhu

K bežným hospodárskym činnostiam patrilo varenie piva a pálenie liehovín. Mestská rada miestnu výrobu chránila pred konkurenciou z okolitých dedín. Roku 1770 bolo výslovne ustanovené, že do mesta sa nesmie dovážať dedinské pivo ani pálenka a mešťania z Podolínca majú variť vlastné ,,dobré hnedé pivo". Takéto nariadenie predstavovalo typický prejav mestského hospodárskeho protekcionizmu. Cieľom bolo udržať výrobu a zisk v rukách domácich mešťanov. Regulovaný bol aj predaj mäsa. V roku 1769 stála podľa dobových údajov jedna viedenská libra hovädzieho mäsa päť halierov a teľacieho štyri a pol haliera.

Mestské účty ako obraz hospodárskeho života

Mimoriadne cenným prameňom k hospodárskym dejinám Podolínca sú mestské účtovné knihy. Tie zachytávajú nielen výšku príjmov a výdavkov, ale aj hodnotový a náboženský svet mestských predstaviteľov. Jednotlivé účtovné roky sa začínali latinskými heslami pripomínajúcimi Boha, spravodlivosť a povinnosť čestnej správy. Objavujú sa formulácie ako: ,,Soli Deo gloria" – ,,Jedine Bohu sláva", alebo ,,Benedictus sit aeternus Deus" – ,,Nech je zvelebený večný Boh". Aj hospodárska evidencia bola teda vnímaná v širšom morálnom a kresťanskom rámci.

Zdroje mestských príjmov

Príjmová štruktúra Podolínca bola pomerne rozmanitá. Mesto získavalo financie z mimoriadneho zdaňovania mešťanov, z osobitných poplatkov obyvateľov predmestia, z mlynov, výčapu vína, mäsiarskych lavíc, mestských bytov či zo zmlúv pri kúpe a predaji. Mimoriadne zdanenie mešťanov mohlo priniesť približne 800 forintov. Obyvatelia predmestia platili osobitné dávky na školu, vežu a ďalšie mestské potreby. Medzi najvýnosnejšie mestské zariadenia patril veľký mlyn, ktorý mohol prinášať približne 456 forintov, zatiaľ čo horný mlyn okolo 70 forintov. Výnos z vína výrazne kolísal – v jednom roku predstavoval iba niekoľko desiatok forintov, v inom vyše 300. Celkové riadne príjmy mesta sa podľa autora pohybovali medzi 2 000 a 3 000 forintmi ročne. Zaujímavý je účet z roku 1662, keď príjmy predstavovali 2316 forintov 63 denárov a výdavky 1950 forintov. Mesto tak skončilo s prebytkom 366 forintov 63 denárov. Na druhej strane značnú časť výdavkov tvorili dary, hostiny a reprezentačné povinnosti. Tie súviseli s návštevami vyšších úradníkov, predstaviteľov poľskej správy, cirkevných hodnostárov či ďalších významných hostí.

Daňové zaťaženie v 19. storočí

V období, ktoré opisuje autor, už Podolínec fungoval v novších administratívnych pomeroch a jeho daňové zaťaženie malo inú podobu. Mesto platilo približne 4323 forintov 77 a pol grajciara na priamych daniach, 398 forintov ako poplatok za oslobodenie od vojenskej služby, 204 forintov ako daň zo spotreby vína a mäsa a 214 forintov 45 a pol grajciara ako ďalšiu spotrebnú daň. Celkové zaťaženie tak predstavovalo približne 5140 forintov 23 grajciarov.

Hospodársky význam Podolínca

Hospodárske dejiny Podolínca ukazujú, že prosperita mesta nestála na jedinom odvetví. Bola výsledkom kombinácie panovníckych privilégií, tranzitného obchodu, jarmokov, remesiel, mestského majetku, poľnohospodárstva a vlastných podnikateľských aktivít obce. Mimoriadne dôležité boli obchodné a colné výsady, ktoré Podolíncu umožňovali využívať strategickú polohu na ceste medzi Uhorskom a Poľskom. Právo skladu a pravidelné jarmoky podporovali obchod, zatiaľ čo cechová organizácia zabezpečovala stabilitu remeselnej výroby. Súčasne išlo o hospodárstvo podrobne regulované mestskou samosprávou. Magistrát určoval pravidlá využívania lesov a polí, reguloval predaj mäsa, chránil miestnu výrobu piva a dohliadal na remeselnú produkciu. Podolínec tak počas storočí predstavoval nielen správne a duchovné, ale aj hospodárske centrum severného Spiša. Jeho ekonomická sila vychádzala zo schopnosti spájať mestské privilégiá s aktívnym obchodom, remeselnou tradíciou a efektívnym využívaním mestského majetku.

VI. Významní a rozliční hostia v Podolínci

Podolínec počas svojho historického vývoja nebol iba miestom miestneho významu. Jeho poloha na dôležitej komunikačnej trase medzi Spišom a Poľskom, postavenie slobodného kráľovského mesta, blízkosť Ľubovnianskeho hradu a napokon aj existencia významného piaristického kolégia spôsobovali, že mestom prechádzali alebo sa v ňom zdržiavali panovníci, cirkevní hodnostári, predstavitelia šľachty, úradníci i vojenské osobnosti. Mestská samospráva prijímala týchto hostí s pozornosťou zodpovedajúcou ich spoločenskému postaveniu. Pohostenie, víno, ryby, mäso, divinu, reprezentačné dary či ubytovanie nemožno vnímať iba ako prejav zdvorilosti. V ranonovovekom meste išlo zároveň o súčasť politickej reprezentácie a praktickej diplomacie, prostredníctvom ktorej si Podolínec upevňoval vzťahy s predstaviteľmi svetskej a cirkevnej moci.

Kunigunda a historická pamäť mesta

Osobitné miesto medzi osobnosťami spätými s Podolíncom patrilo Kunigunde – Kinge, dcére uhorského kráľa Bela IV. a manželke krakovského kniežaťa Boleslava Hanblivého. V historickej tradícii mesta vystupovala nielen ako jeho majiteľka, ale najmä ako významná podporovateľka obnovy po tatárskom pustošení. Prameň jej pripisuje zásluhy na opätovnom vybudovaní a opevnení Podolínca a zároveň uvádza, že mesto navštevovala často a rada. S jej pobytmi sa spájala aj miestna legenda. Podľa ľudového podania pri obchádzaní priestoru budúceho mesta usychala tráva pod jej nohami. Obyvatelia to mali chápať ako zázračné znamenie, že výstavba mesta sa uskutočňuje podľa Božej vôle. Hoci tento motív patrí do oblasti tradície a legendy, je významný ako doklad toho, aké miesto zaujímala Kunigunda v kolektívnej historickej pamäti Podolínca. Jej obraz prekročil rámec obyčajnej zemepanskej vlastníčky a nadobudol takmer zakladateľský a ochranný charakter.

Panovnícke návštevy

Podolínec sa objavoval aj na trasách poľských panovníkov. Poľský kráľ Vladislav, ktorý plánoval stretnutie so Žigmundom na Spiši, prišiel počas nedele Oculi do Starej Ľubovne a následne pokračoval do Podolínca, kde sa istý čas zdržiaval. Takéto návštevy mali pre mesto mimoriadny význam. Pobyt panovníka predstavoval nielen spoločenskú udalosť, ale zároveň mohol vytvárať príležitosť na potvrdenie privilégií, predkladanie žiadostí alebo upevnenie politických väzieb. Významným hosťom bol aj poľský kráľ Ján Kazimír. Počas vojny so švédskym kráľom Karolom X. Gustávom utrpel vážne neúspechy, stratil Varšavu i Krakov a uchýlil sa do Sliezska. Pri návrate do Poľska sa zastavil v Podolínci a využil pohostinnosť piaristického kláštora. V tom istom období prišiel z Poľska aj kardinál Peter Vidonius, laudinský biskup a pápežský legát. Aj on bol hosťom podolínskeho kláštora. Prítomnosť poľského panovníka a pápežského diplomata zároveň ukazuje, že piaristické kolégium malo v meste postavenie reprezentatívnej inštitúcie schopnej prijímať vysokopostavených hostí.

Podolínec a Ružbachy – hostia kúpeľného prostredia

Z mimoriadne zaujímavých zápisov mestských účtov vyplýva úzke spojenie Podolínca s ružbašskými kúpeľmi. Viacerí vysokí úradníci a predstavitelia šľachty sa pri ceste do kúpeľov alebo pri návrate z nich zastavovali práve v Podolínci. Dňa 24. júna 1661 sa po návrate z Ružbách zastavil v meste Podbelany, riaditeľ vyššej komory v Košiciach, sprevádzaný viacerými úradníkmi. Mesto im pripravilo obed v hodnote 5 forintov 75 denárov. Podobných návštev pribúdalo. Dňa 29. augusta 1662 sa z ružbašských kúpeľov vracal tridsiatnik Horánszky. Mesto mu poskytlo víno, pivo, mäso a chlieb za tri forinty. Už o mesiac, 30. septembra, sa z tých istých kúpeľov vracal komorník Domácius, ktorého pohostenie stálo 2 forinty 80 denárov. Dňa 30. novembra 1663 sa po návrate z Ružbách zastavil v Podolínci cisársky komorník Marton. Mesto na jeho prijatie vynaložilo 12 forintov 36 denárov. Roku 1664 sa v ružbašských kúpeľoch zdržiaval aj Dziwoszky, úradník ľubovnianskeho starostu Stanislava Lubomirského. Podolínec mu poslal rybu v hodnote 45 denárov. Tieto zdanlivo drobné účtovné záznamy majú širšiu výpovednú hodnotu. Dokumentujú nielen intenzívnu frekvenciu významných hostí v regióne, ale aj význam Ružbách ako kúpeľného a spoločenského centra. Podolínec pritom fungoval ako prirodzená zastávka na ceste medzi kúpeľmi, Ľubovnianskym hradom a ďalšími centrami Spiša.

Cirkevné slávnosti ako spoločenské udalosti

Významní hostia prichádzali do Podolínca aj pri cirkevných slávnostiach. Dňa 2. júla 1662, na sviatok Navštívenia Panny Márie, prišli úradníci Ľubovnianskeho hradu do piaristického kláštora na bohoslužbu. Mesto uhradilo pohostenie v hodnote 5 forintov 60 denárov a ďalších 12 forintov stálo ubytovanie a zaopatrenie sprievodu, služobníctva a vojakov. Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie 8. decembra 1662 prišla ešte početnejšia skupina významných hostí. Patrili medzi nich Senduth, komisár cisárskej Výsosti, správca Belevári s manželkou, tridsiatnik Horánszky, tajomník Juraj Szentzky a ďalší. Ich pohostenie stálo 28 forintov. Aj 23. decembra sa v kláštore konala bohoslužba za účasti vysokopostavených hostí a mesto na ich prijatie vynaložilo 8 forintov 50 denárov. Tieto udalosti ukazujú, že cirkevné sviatky mali popri duchovnom obsahu aj výrazný spoločenský a reprezentačný rozmer. Piaristický kláštor sa stával miestom stretávania cirkevných predstaviteľov, úradníkov, šľachty a mestských elít.

Kniežacie návštevy a reprezentačné výdavky

Na Turíce 8. mája 1665 prišla do kláštora na bohoslužbu samotná kniežacia Výsosť s dvoma synmi a početným sprievodom. Mesto na ich prijatie vydalo najmenej 34 forintov. Dňa 2. júla toho istého roku prišli na sviatok Navštívenia Panny Márie opäť hostia z Ľubovnianskeho hradu, pričom náklady na ich prijatie dosiahli 20 forintov 18 denárov.

Tieto sumy neboli zanedbateľné. V porovnaní s bežnými mestskými výdavkami predstavovali citeľnú položku. Hostiny a dary teda neboli iba spontánnym prejavom pohostinnosti, ale súčasťou pravidelného systému reprezentácie. Mestská rada si veľmi dobre uvedomovala, že priazeň vplyvných hostí môže mať praktické dôsledky pri riešení majetkových, colných či právnych otázok.

Biskupi a diplomatické dary

Mimoriadne zaujímavý je prípad biskupa, ktorý 17. júla 1668 cestoval cez Podolínec do ružbašských kúpeľov. Mesto mu darovalo teľa, divinu a tetrovy v hodnote 3 forinty 45 denárov. Pri návrate 19. augusta sa zastavil v podolínskom kláštore a mesto ho obdarovalo ešte reprezentačnejšie – párom strieborných nožov, sušeným lososom a ďalšími predmetmi v celkovej hodnote piatich forintov. Takéto dary mali symbolický charakter. Teľa, divá zver, ryby či umelecky zhotovené nože patrili medzi predmety, ktorými mesto vyjadrovalo úctu a zároveň demonštrovalo vlastnú hospodársku schopnosť a remeselnú úroveň.

Žigmund Thököly a colná politika

Roku 1672 cestoval cez Podolínec do ružbašských kúpeľov Žigmund Thököly zo Spišského Štiavnika. Mesto mu darovalo ryby v hodnote dvoch forintov. Dobový zápis však zároveň prezrádza skutočný praktický motív daru – aby bol mestu priaznivo naklonený vo veci cla. Práve tento záznam mimoriadne názorne dokazuje, že mestská pohostinnosť mala často diplomatický charakter. Dar nebol iba prejavom zdvorilosti, ale prostriedkom na vytvorenie priaznivého vzťahu s osobou, ktorá mohla ovplyvniť hospodárske záujmy mesta.

Pavol Esterházy v Podolínci

Medzi najvýznamnejších hostí začiatku 18. storočia patril Pavol Esterházy z Galanty, gróf z Forchtensteinu, rytier Rádu zlatého rúna a uhorský palatín. Roku 1700 sa spolu s manželkou a dvoma synmi stal hosťom podolínskeho piaristického kláštora. Jeho návšteva zaraďuje Podolínec medzi miesta, ktoré dokázali prijímať najvyšších predstaviteľov uhorskej aristokracie. Esterházy nebol iba významným šľachticom, ale patril medzi najvplyvnejších mužov Uhorského kráľovstva.

František II. Rákóczi a "Rákócziho veža"

Mimoriadne dramatická udalosť je spojená s osobnosťou Františka II. Rákócziho. Po úteku z väzenia vo Wiener Neustadte sa Rákóczi 11. novembra 1701 ukryl v Podolínskom piaristickom kláštore. Niekoľko dní tu zotrval a následne pokračoval do Poľska. Pobyt významného uhorského magnáta, ktorý sa už o niekoľko rokov stal hlavnou osobnosťou protihabsburského povstania, dáva Podolíncu osobitné miesto v jeho životnom príbehu. Na znak vďačnosti poslal Rákóczi neskôr piaristickému kláštoru dvadsať sudov vína. Spomienka na jeho pobyt zostala živá ešte na konci 19. storočia. Jednu z veží kláštorného komplexu miestni obyvatelia údajne nazývali "Rákócziho vežou". Ide o pozoruhodný príklad toho, ako sa konkrétna historická udalosť uchovala v miestnej topografickej a ústnej tradícii. Kardinál Imrich Csáky. Ďalším významným cirkevným hosťom bol roku 1719 kardinál Imrich Csáky, kaločský arcibiskup. Aj jeho pobyt v piaristickom kláštore potvrdzuje, že rádový dom v Podolínci mal v 17. a 18. storočí postavenie presahujúce rámec miestneho kláštora. Bol nielen vzdelávacím a duchovným centrom, ale aj reprezentačným miestom na jednej z významných trás medzi Uhorskom a Poľskom.

Pohostinnosť ako súčasť mestskej politiky

Zachované správy o návštevách významných osobností zároveň poskytujú cenný obraz fungovania ranonovovekého mesta. Podolínec systematicky investoval do pohostenia a obdarovávania hostí. V mestských účtoch sa objavujú náklady na: víno, pivo a chlieb, mäso, teľatá a divinu, ryby a sušeného lososa, ubytovanie sprievodov, reprezentačné hostiny, strieborné nože a ďalšie hodnotnejšie dary. Takéto výdavky treba chápať v kontexte dobovej politickej kultúry. Osobné vzťahy, dary a pohostinnosť tvorili významnú súčasť komunikácie medzi mestom a nositeľmi moci. Pre Podolínec bolo dôležité udržiavať priaznivé vzťahy s ľubovnianskymi starostami, kráľovskými a cisárskymi úradníkmi, cirkevnými predstaviteľmi i vysokou šľachtou. Mohlo ísť o ochranu mestských privilégií, riešenie colných otázok, zabezpečenie obchodných výhod alebo všeobecné upevnenie postavenia mesta.

Podolínec ako miesto stretávania Uhorska a Poľska

Súpis významných návštevníkov zároveň poukazuje na širšiu historickú charakteristiku mesta. Podolínec sa nachádzal na priestore, kde sa prirodzene stretávali uhorské a poľské politické, hospodárske a kultúrne vplyvy. Pohyb panovníkov, šľachticov, cirkevných hodnostárov a úradníkov medzi Ľubovnianskym hradom, Ružbachmi, Poľskom a vnútrozemím Spiša spôsoboval, že mesto nezostávalo na periférii politického diania. Významnú úlohu v tomto smere zohrávali aj Ružbachy, ktoré sa v 17. storočí v prameňoch opakovane objavujú ako cieľ kúpeľných pobytov predstaviteľov šľachty, štátnej správy a cirkevnej hierarchie. Podolínec bol pritom prirodzenou zastávkou na ich cestách. Návštevy významných hostí tak predstavujú viac než iba zaujímavé epizódy z mestských dejín. Dokladajú spoločenský význam Podolínca, jeho strategickú polohu a schopnosť vstupovať do siete politických a kultúrnych kontaktov medzi Uhorskom a Poľskom. Mestské hostiny, dary a pohostinnosť boli súčasťou tejto siete a zároveň výrazom sebavedomej reprezentácie privilegovaného spišského mesta.

VII. Ťažké bremená a pohromy

Dejiny Podolínca neboli iba dejinami hospodárskeho rozvoja, mestských privilégií a kultúrneho rozkvetu. Mesto opakovane čelilo aj závažným finančným povinnostiam, vojenskému zaťaženiu, epidémiám a prírodným katastrofám, ktoré výrazne zasahovali do života jeho obyvateľov a často na celé desaťročia oslabovali jeho hospodársky potenciál. Podolínec sa musel vyrovnávať nielen s vlastnými potrebami opevneného mesta, ale aj s povinnosťami voči Ľubovnianskemu hradu a jeho správe. K tomu sa pridávali epidémie moru, povodne, víchrice, zemetrasenia a opakované ničivé požiare. Práve tieto udalosti ukazujú druhú, menej priaznivú stránku dejín mesta – jeho schopnosť prežiť dlhodobé hospodárske a demografické otrasy a opakovane obnovovať svoju existenciu.

Bremeno Ľubovnianskeho hradu

Jednou z najťažších povinností, ktoré mesto znášalo, bola doprava vína pre potreby Ľubovnianskeho hradu. Podolínčania túto službu zabezpečovali spolu s obyvateľmi Hniezdneho a Starej Ľubovne. Víno sa privážalo z Uhorska a z nemeckých krajín na Ľubovniansky hrad, prípadne sa ďalej prepravovalo do Poľska. Transport prebiehal po súši aj po vode. Pri Chmeľnici, v dobových prameňoch uvádzanej ako Hopgarten, sa sudy dopravovali aj po rieke Poprad. Rozsah tejto povinnosti bol značný. Roku 1663 sa podľa autora uskutočnilo až osem transportov vína. Náklady predstavovali 2063 forintov v hotovosti, pričom do tejto sumy nebola započítaná práca ľudí ani použitie povozov. Autor, píšuci na konci 19. storočia, odhadoval dobovú hodnotu tejto záťaže najmenej na desaťtisíc forintov. Mestské účty zachytávajú jednotlivé transporty v priebehu celého roka – v januári, februári, júni, septembri, októbri aj decembri. Išlo teda o pravidelnú a dlhodobú povinnosť, ktorá výrazne zaťažovala mestskú pokladnicu aj samotných obyvateľov.

Vojenské zásobovanie a hradné dávky

Ďalším bremenom bolo vojenské zásobovanie. Ľubovniansky hrad ukladal Starej Ľubovni, Hniezdnemu a Podolíncu povinnosti, ktoré mohli byť pre mestá mimoriadne nákladné. Dňa 24. januára 1665 hradný kapitán nariadil trom mestám, aby buď vystrojili dvadsať jazdcov v plnej výzbroji, alebo počas troch dní zabezpečovali výživu pre dvesto jazdcov. Pre Podolínec išlo o mimoriadne nevýhodnú požiadavku, pretože ako opevnené mesto už samo financovalo vlastnú stráž a vojenské zabezpečenie. Predstavitelia miest sa preto usilovali vyhnúť tejto povinnosti a podarilo sa im ju odvrátiť darom deviatich forintov odovzdaným hradnému kapitánovi. Dobový príklad opäť ukazuje význam osobnej diplomacie, darov a vyjednávania, ktoré mohli mestám pomôcť zmierniť povinnosti uložené vyššou správnou autoritou. Zaťažujúca bola aj každoročná hradná daň. Ešte roku 1732 zaznamenávajú mestské účty odoslanie 500 forintov na Ľubovniansky hrad ako časti ročnej dávky. Popri nej existovala aj tzv. portio, teda priama daň. Roku 1734 predstavovala jej trojmesačná výška 108 forintov. Takéto pravidelné i mimoriadne odvody oslabovali finančné možnosti mesta a znižovali prostriedky, ktoré mohli byť použité na jeho vlastné hospodárske, stavebné či sociálne potreby.

Morové epidémie a demografické straty

K najťažším pohromám patrili epidémie moru. Roku 1564 mala epidémia podľa dobového podania zasiahnuť Podolínec tak silno, že v meste zostalo iba 24 hospodárov. Bez ohľadu na presnosť tohto počtu údaj svedčí o mimoriadnom rozsahu katastrofy a o vážnom oslabení mestskej komunity. Práve oslabenie Podolínca malo následne vyvolať aj majetkový konflikt. Görgeyovci, vlastníci susedného Toporca, si s odvolaním na staršie hranice z roku 1330 začali nárokovať časť podolínskeho chotára. Spor riešila osobitná komisia, v ktorej pôsobili Ján Ruber z Pyxendorfu, Boldizsár Melegh, Ján Pacsóth z Röcku a za poľskú stranu hradný kapitán Komorowski-Szafraniecz a tajomník Krasiński. Komisia rokovala niekoľko dní v Toporci a podľa autora sa už prikláňala k požiadavkám Görgeyovcov. Podolínec si však napokon väčšinu svojho majetku udržal, pričom stratil iba menšiu časť polí a pahorkov pri rieke Toporec. V tomto prípade podľa dostupných zdrojov môžeme pripisať rozhodujúcu zásluhu Jánovi Pacsóthovi. Ešte ničivejšiu podobu mala podľa autora epidémia roku 1664, keď mor postihol celý Spiš a v samotnom Podolínci si mal vyžiadať približne 1500 obetí. Mor sa mal vrátiť aj v rokoch 1700, 1710, 1830 a 1873, pričom zakaždým výrazne znižoval počet obyvateľov mesta. Epidémie mali ďalekosiahle dôsledky. Neznamenali iba stratu ľudských životov, ale aj nedostatok pracovnej sily, oslabenie remesiel, pokles daňových príjmov, zanedbanie polí a celkové narušenie hospodárskeho a spoločenského života.

Povodne a extrémne počasie

Podolínec opakovane trpel aj pôsobením prírodných živlov. Rok 1662 považujeme za mimoriadne nešťastný pre celý Spiš. Už v máji prišli mrazy a sneh, ktoré pripomínali zimné podmienky. Následne sa objavila epidémia a 6. augusta prišla rozsiahla povodeň. Potoky a rieka Poprad sa rozvodnili do takej miery, že voda zaplavila rozsiahle územie. V neďalekej Chmeľnici bolo podľa dobového záznamu zničených 36 domov a zahynulo 19 ľudí. Významné škody utrpel aj Podolínec. Len o niekoľko dní neskôr, 12. augusta, zasiahla región prudká búrka spojená podľa prameňa aj so zemetrasením. Dobové správy spájali katastrofu s rozvodnením tatranských plies, pričom voda mala najmä v Kežmarku a Spišskej Belej odnášať celé domy. Povodne postihli Podolínec aj v rokoch 1789 a 1813. Tieto udalosti dokazujú, že rieka Poprad, ktorá mala pre mesto hospodársky a komunikačný význam, bola zároveň zdrojom vážneho ohrozenia.

Víchrice a ďalšie prírodné katastrofy

K povodniam sa pridávali víchrice. Dňa 17. novembra 1731 zasiahla Podolínec mimoriadne silná veterná smršť. Podľa autora strhla strechy a komíny približne z polovice mesta. Pri dobovej stavebnej technike, keď boli mnohé domy kryté drevenými šindľami a veľká časť zástavby obsahovala množstvo horľavých materiálov, mohlo takéto poškodenie predstavovať aj bezprostredné požiarne riziko. Prírodné katastrofy preto často neboli izolovanými udalosťami. Silný vietor, sucho, poškodené strechy či nebezpečné komíny mohli vytvárať podmienky pre následné požiare.

Veľký požiar roku 1684

Spomedzi všetkých živelných katastrof boli pre Podolínec azda najničivejšie požiare. Dňa 10. októbra 1684 mesto postihla katastrofa, pri ktorej podľa autora zhorel celý Podolínec vrátane kostola a piaristického kláštora. Rozsah požiaru musel byť mimoriadny. Nešlo iba o stratu obytných domov, ale aj o poškodenie sakrálnych, vzdelávacích a hospodárskych budov. Zničenie kláštora zasiahlo aj pôsobenie piaristov, ktorí boli po požiari nútení dočasne sa rozptýliť do iných rádových domov. Požiar zároveň predstavoval závažný hospodársky otras. Rodiny prichádzali o domy, zásoby, remeselnícke dielne, hospodárske budovy a často aj o všetok hnuteľný majetok.

Požiare 19. storočia

Ani 19. storočie neprinieslo v tomto smere výraznejšie zlepšenie. Roku 1827 postihol mesto ďalší veľký požiar, pri ktorom zhoreli aj hospodárske budovy piaristického kláštora. Mimoriadne ťažké boli roky 1873 a 1874, keď Podolínec dvakrát vážne vyhorel. Časť obyvateľstva v dôsledku týchto katastrof stratila celý majetok aj strechu nad hlavou. Ďalší veľký požiar prišiel roku 1885 a podľa autora zničil približne polovicu mesta. Napriek rozsahu škôd sa obyvateľom podarilo poškodenú časť znovu vybudovať. Tu treba vyzdvihnúť vytrvalosť a húževnatosť, a obnovené mesto bolo vystavané krajšie a bezpečnejšie. Posledný veľký požiar, bol zaznamenaný pred vydaním tohto písomného diela, a vypukol 28. marca 1887. Zhorelo pri ňom ďalších 53 domov a celková škoda sa odhadovala na 63 000 forintov. Takáto strata mala pre mesto veľkosti Podolínca mimoriadne vážne dôsledky.

Mesto opakovane budované znovu

Pri pohľade na tieto udalosti je zrejmé, že dejiny Podolínca nemožno vysvetľovať iba prostredníctvom privilégií a hospodárskeho rastu. Mesto bolo opakovane vystavované kombinácii vonkajšieho ekonomického tlaku a prírodných katastrof. Povinnosti voči Ľubovnianskemu hradu odčerpávali značné finančné a materiálne zdroje. Epidémie znižovali počet obyvateľov a podkopávali hospodársku základňu. Povodne ničili majetok a poľnohospodárske zázemie a požiare opakovane likvidovali celé časti zástavby. Napriek tomu sa Podolínec po jednotlivých katastrofách znovu obnovoval. Práve schopnosť jeho obyvateľov znova postaviť domy, obnoviť remeslá, mestské hospodárstvo, cirkevné objekty a školstvo patrí k dôležitým charakteristikám jeho historického vývoja. Ťažké bremená, epidémie a živelné pohromy tak nepredstavujú iba záverečnú sériu tragických epizód mestských dejín. Sú zároveň svedectvom odolnosti podolínskej komunity, ktorá počas stáročí opakovane prekonávala hospodárske, demografické i materiálne straty a dokázala obnovovať svoje mesto aj po najťažších katastrofách.

Záver

Dejiny Podolínca predstavujú významnú súčasť historického vývoja severného Spiša. Predložený príspevok zachytáva mesto ako priestor stretávania uhorských a poľských politických, právnych, hospodárskych a kultúrnych vplyvov, ktoré počas stáročí formovali jeho osobitý charakter. Vývoj od stredovekého šoltýstva k privilegovanému mestskému spoločenstvu poukazuje na význam samosprávy, obchodných výsad a úsilia obyvateľov chrániť nadobudnuté práva v meniacich sa mocenských pomeroch. Opevnenie, remeslá, obchod a mestský majetok vytvárali podmienky na fungovanie Podolínca ako regionálneho centra. Každodenný život pritom určovalo úzke prepojenie mestskej správy, cechov a cirkevných inštitúcií. Tento poriadok poskytoval obyvateľom ochranu a oporu, zároveň však odrážal dobové spoločenské nerovnosti, prísnu kontrolu správania a rozdielny rozsah práv jednotlivých skupín obyvateľstva. Osobitné miesto v dejinách mesta zaujíma pôsobenie piaristov. Ich pedagogická, duchovná a kultúrna činnosť posilnila nadregionálny význam Podolínca a začlenila ho do širšieho vzdelanostného prostredia Uhorska a Poľska. Popri farskom živote, dobročinnosti a mestskom školstve tak piaristické kolégium predstavovalo jeden z najvýraznejších pilierov miestnej identity. Historický obraz mesta dopĺňajú vojenské a daňové bremená, epidémie, povodne a požiare, ktoré opakovane narúšali jeho rozvoj. Obnova domov, hospodárstva, chrámov a škôl svedčí o vytrvalosti obyvateľov a ich schopnosti udržiavať kontinuitu mestského života aj v nepriaznivých podmienkach. Podolínec sa tak v predloženom texte ukazuje ako spoločenstvo formované právom, prácou, vierou, vzdelanosťou a skúsenosťou opakovanej obnovy. Ďalšie poznávanie jeho minulosti si vyžaduje kritické porovnávanie dobových správ, mestských písomností a neskorších historických výkladov. Takýto prístup umožňuje zachovať hodnotu miestnej historickej pamäti a zároveň presnejšie porozumieť miestu Podolínca v dejinách Spiša a širšieho stredoeurópskeho priestoru.

Autorsky spracoval podľa vzácneho Uhorského dobového materiálu: Radoslav Kovaľ Babjarčík