Rodina Mayer de Alsó-Rußbach - stopy významného rodu na Spiši

Úvod

Šľachtický predikát: ,,de Alsó-Rußbach", odkazujúci na Nižné Ružbachy, predstavuje významnú stopu pri skúmaní dejín rodiny Mayerovcov a jej väzieb na samotný Spiš. V prameňoch 19. storočia sa objavuje v súvislosti s rodinnými udalosťami, hospodárskou činnosťou i umeleckým zberateľstvom — na titulnom liste viedenského aukčného katalógu, v hospodárskej tlači a vo svadobných oznámeniach. Tieto doklady otvárajú priestor na poznanie dnes málo známej rodiny, ktorej spoločenský vzostup sprevádzali konverzia zo židovského náboženstva na katolícku vieru a následné povýšenie do šľachtického stavu. Predkladaný príspevok približuje tieto premeny v kontexte rodinného zázemia Mayerovcov a pôsobenia ich príslušníkov v obchode, umení, práve a finančníctve. Prostredníctvom ich osudov zároveň poukazuje na historické súvislosti, ktoré prepájajú Nižné Ružbachy s viedenským prostredím a širšími dejinami habsburskej monarchie.

Významné stopy rodiny Mayer na Spiši

Vo februári 1881 bola vo viedenskom Künstlerhause ohlásená dražba obrazovej zbierky Arthura Mayera von Alsó-Russbach. Titulný list katalógu uvádzal verejnú výstavu na 16. a 17. februára a aukciu na nasledujúce dva dni. Predaj zabezpečoval obchodník s umením C. J. Wawra. V zberateľovom mene sa tak pred návštevníkmi viedenského umeleckého prostredia objavil aj historický názov spišskej obce — Nižných Ružbách. Táto významná stopa má význam presahujúci dejiny jednej zbierky. Umožňuje sledovať, ako sa miestny názov stal súčasťou rodového mena a sprevádzal jeho nositeľov v prostredí vzdialenom od Spiša. Pre poznanie Mayerovcov sú rozhodujúce šľachtické registre, dobové tlačoviny a biografická literatúra. Genealogické záznamy dopĺňajú rodinný obraz, ich údaje však treba posudzovať podľa toho, či ich potvrdzuje aj pôvodný historický doklad.

Židovský pôvod rodiny Mayer

Židovské osídlenie územia dnešného Burgenlandu, ktoré do roku 1921 patrilo k západnému Uhorsku, je doložené už v stredoveku; súvislejší rozvoj tamojších komunít však nastal v 17. storočí. Osobitné postavenie získalo zoskupenie známe ako: ,,Sedem obcí" (Siebengemeinden, hebrejsky Ševa kehilot), ktoré tvorili Eisenstadt, Mattersdorf, dnešný Mattersburg, Kittsee, Frauenkirchen, Kobersdorf, Lackenbach a Deutschkreutz. Tieto obce pôsobili pod zemepanskou ochranou Esterházyovcov, pričom ich práva a povinnosti upravovali ochranné listiny a poskytovaná ochrana bola podmienená platením poplatkov. V južnej časti dnešného Burgenlandu sa pod ochranou Batthyányovcov rozvíjali ďalšie židovské komunity, predovšetkým v Rechnitzi, Stadtschlainingu a Güssingu. Významným prejavom miestnej židovskej samosprávy bolo postavenie Unterbergu pri Eisenstadte: od roku 1732 tvoril samostatnú obec s vlastným richtárom, ktorého potvrdzoval zemepán; po zániku závislosti od Esterházyovcov v roku 1848 sa jej správne postavenie ďalej vyvíjalo a v roku 1871 bola ustanovená samostatná politická obec s vlastným starostom a administratívou. Túto samostatnosť si zachovala až do nacistického zásahu v roku 1938. Duchovný význam Eisenstadtu reprezentoval rabín Meir ben Jicchak Eisenstadt (približne 1670 – 1744), autor zbierky rabínskych právnych odpovedí Panim meirot, ktorého autorita presahovala hranice regiónu. Pri skúmaní rodiny Mayerovcov však treba dôsledne odlišovať priezviská Mayer, Meyer či Meier od označenia starostovskej funkcie Bürgermeister: samotná podobnosť mena s hebrejským osobným menom Meir nepreukazuje príbuznosť s uvedeným rabínom ani príslušnosť k jeho rodovej línii; takéto spojenie vyžaduje samostatné genealogické doklady. Historickú kontinuitu burgenlandských židovských komunít násilne prerušilo nacistické prenasledovanie v roku 1938, sprevádzané odnímaním práv, vyvlastňovaním majetku a núteným vysídľovaním. Mnohí vyhnaní obyvatelia našli dočasné útočisko vo Viedni, odkiaľ sa časť dokázala vysťahovať do zahraničia; ďalší sa počas nasledujúcich rokov stali obeťami deportácií a holokaustu. Dedičstvo týchto komunít dnes uchovávajú historické cintoríny, obnovená synagóga v Kobersdorfe a Rakúske židovské múzeum v Eisenstadte, ktoré dokumentujú náboženský, spoločenský a kultúrny život židovského obyvateľstva regiónu.

Historický význam pre spojenie "de Alsó-Rusbach"

Prídomok možno preložiť ako ,,z Nižných Ružbách". Latinské de znamená "z", maďarské alsó označuje dolnú, alebo nižnú polohu a základ Ruszbach, zapisovaný aj ako Rußbach či Russbach, súvisí s historickým pomenovaním Ružbách. Zdroj uvádza pri Nižných Ružbachoch pre rok 1808 podoby Alsó-Ruszbach, Unter-Rauschenbach a Dolní Rusbachy. V prameňoch sa stretávame so zápismi Mayer de Alsó-Rußbach, Mayer von Alsó-Russbach alebo Mayer von Alsó-Ruszbach. Ich odlišný pravopis odráža jazyk a spôsob prepisu. Geografický význam zostáva rovnaký. Prídomok pomáha identifikovať konkrétnu vetvu Mayerovcov, no sám osebe nehovorí, kde sa každý jej člen narodil alebo kde trvalo býval. Pre dejiny obce je podstatné, že jej názov bol súčasťou šľachtického mena používaného aj vo Viedni. Presný rozsah majetkového vzťahu rodiny k Nižným Ružbachom je samostatnou výskumnou otázkou autora vedeckého príspevku.

Časové ukotvenie rodiny na Spiši

Historický genealogický lexikón Bélu Kempelena uvádza, že viedenský obchodník Ignác Mayer získal erbovú šľachtickú listinu 23. septembra 1825. Pri hesle odkazuje na Kráľovské knihy, zväzok LXV, stranu 102, a na spišský stoličný archív. Zároveň zaznamenáva vyhlásenie listiny v Spišskej stolici 3. októbra 1826. Udelenie a stoličné vyhlásenie sú dve odlišné udalosti v právnej histórii rodu. Register Jánosa Illéssyho a Bélu Pettkóa z roku 1895 uvádza Ignáca Jána Mayera ako viedenského obchodníka s prídomkom ,,alsó-ruzbachi". Zhoduje sa v dátume udelenia a v odkaze na Kráľovské knihy; ako miesto vydania označuje Pozsony, teda Bratislavu. Tieto záznamy poskytujú konkrétnu oporu pre spojenie rodového mena s Nižnými Ružbachmi. Napríklad novšia odborná štúdia Ágostona Nagya a Mátého Tamása zaraďuje Ignáca Jána Mayera medzi obchodníkov, ktorí roku 1825 získali šľachtictvo aj majetkovú donáciu. Na určenie jej presného obsahu však treba preskúmať úplnú listinu a nadväzujúce pozemkové doklady.

Spojenie rodín medzi Eisenstadtom, Prahou a Viedňou

Predložené genealogické profily uvádzajú Ignáca Johanna Mayera ako syna Nathana Mayera a Judith, rodenej London. Jeho narodenie datujú na 11. december 1784 v Eisenstadte. Nathan mal pochádzať z Plzne, Judith z Eisenstadtu; pri oboch je ako miesto úmrtia uvedená Viedeň. Eisenstadt v čase Ignácovho narodenia patril do Uhorska. Dnešná štátna hranica preto nevystihuje geografický rámec vtedajšieho rodinného života. Rovnaký súbor záznamov uvádza Ignácove sestry Eleonoru, Rosaliu, Amaliu a Josefu Mariu Annu a bratov Arnolda Johanna Hieronyma a Hermanna Arminia Bernharda. Sobášne väzby smerujú k rodinám Reichensteinovcov, Leidesdorferovcov a Herzenskronovcov. Pri Amalii a Hermannovi Herzenskronovi existenciu manželského páru podporuje aj sprístupnený register viedenských židovských sobášov z roku 1814. Pri mene Ignác spomenieme jeho manželku Anna Dessauerová, podľa genealogického profilu narodená roku 1790 v Prahe a zosnulá roku 1868 vo Viedni. Register židovských sobášov uvádza pri roku 1810 obchodníka Ignáca Mayera z Viedne a Annu Dessauerovú z Prahy. Poskytuje tak oporu pre identifikáciu páru ešte pred udelením šľachtického prídomku. Do rodinných dejín patrí aj zmena vierovyznania. Odborná literatúra uvádza, že Ignác konvertoval už pred rokom 1821, keď bola pokrstená jeho rodina. Odkazuje na zápis z 13. októbra 1821 v krstnej knihe viedenskej farnosti svätého Štefana. Tento dátum sa vzťahuje na rodinný zápis; presný termín Ignácovho vlastného krstu z neho nevyplýva. Konverzia predchádzala nobilitácii, no samotná postupnosť udalostí nevysvetľuje osobné motívy ani dôvody udelenia šľachtictva. Tradičné židovské zázemie rodiny pripomína tiež náhrobok Isaka Londona na starom židovskom cintoríne v Eisenstadte. Odborný register ho označuje ako D-43, v evidencii Bernharda Wachsteina číslom 389, a datuje jeho smrť a pochovanie na 4. január 1784. Nápis vyzdvihuje jeho učenosť v Tóre. Ak je genealogické priradenie Judith k Londonovcom správne, Isak bol Ignácovým starým otcom z matkinej strany.

Početnosť detí a ďalšie rodové vetvy

Genealogické podklady pripisujú Ignácovi a Anne desať detí: Leopolda Ignaza Heinricha (1811–1891), Ferdinanda Bernharda Heinricha (1813–1886), Karla Augusta (1815–1882), Clementine Annu (1817–1872), Emilie Theresiu (1818–1898), Wilhelma Adolfa (1819–1821), Natalie Annu Mariu (1821–1899), Raphaela (1823–1893), Franza Antona Josefa Eliasa Arthura (1830–1890) a Emmericha Johanna Horaca Achilla Alfonsa (1834–1895). Ide o údaje predložených rodokmeňov; bez matričného potvrdenia nie sú všetky dátumy rovnako spoľahlivé. Miesta narodenia uvádzané pri deťoch — Praha, Viedeň, Neapol a Miláno — naznačujú široké geografické väzby. Pre väčšinu z nich zostávala Viedeň aj miestom posledných rokov života. Zo samotných dátumov a lokalít ešte nemožno rekonštruovať súvislé sťahovanie rodičov alebo sieť ich obchodných pobočiek, rodinný obraz však zreteľne presahuje jedinú obec či mesto. Clementine Anna je v rodokmeni uvedená ako manželka Alexandra Keczera de Lipócz. Natalie Anna Maria sa spája s Ludwigom von Löhnerom, lekárom, literátom a politikom činným v revolučnom období rokov 1848–1849. Najvýraznejšie doložené umelecké prepojenie priniesol sobáš Emilie Theresie s holandským krajinárom Remigiom Adrianom van Haanenom. Biografická literatúra ho datuje na 26. marec 1842 vo Viedni a uvádza aj ich syna Cecila ako umelca. Mayerovci tak vstupujú do dejín maliarstva prostredníctvom rodinnej väzby aj zberateľstva. V súčasnosti v rodovom dome Myerovcov vo Viedni sídli rezidencia veľvyslanca Čínskej ľudovej republiky

Arthur Mayer: obrazy a finančné inštitúcie

Arthur Mayer von Alsó-Russbach vystupuje v katalógu z roku 1881 ako vlastník obrazovej zbierky. Dobová recenzia podpísaná iniciálami O. B. ju charakterizuje ako kolekciu s necelými päťdesiatimi položkami, zostavenú podľa osobného vkusu. Medzi zastúpenými autormi menuje Ferdinanda Georga Waldmüllera, Friedricha Gauermanna, Carla Spitzwega či Théodora Rousseaua. Zaznamenáva tiež diela Remigia van Haanena. Kolekcia podľa recenzenta zahŕňala žánrové scény, krajiny aj maľby zvierat. Pre historický výklad je podstatné rozlišovať vlastníka a autora obrazu. Zápis o zbierke Arthura Mayera dokladá zberateľstvo a predchádzajúce vlastníctvo diel. Vďaka tomu môže byť jeho meno dôležité pri skúmaní ich proveniencie, teda histórie vlastníkov. Neskorší aukčný katalóg Sotheby's napríklad uvádza Arthura pri Rousseauovom obraze: ,,La plaine de Chailly et les premières maisons de Barbizon" a odkazuje na Wawrovu dražbu z 18. a 19. februára 1881, položku 28. Hospodárska tlač zachytáva ďalšiu oblasť jeho pôsobenia. Časopis Volkswirthschaftliche Sonntags-Revue z 28. marca 1886 informuje o valnom zhromaždení Uhorskej hypotekárnej banky, ktoré sa konalo 25. marca pod predsedníctvom Kolomana von Szélla. Arthur Mayer von Alsó-Rußbach je uvedený medzi opätovne zvolenými direktormi. Správa ho tým zaraďuje do vedenia finančného ústavu; rozsah jeho vlastníckeho podielu alebo trvanie funkcie neuvádza. Ďalší výstrižok ho označuje za zvoleného viceprezidenta Österreichische Eisenbahn-Baugesellschaft. Keďže na zachovanej reprodukcii chýba rok, jeho miesto v chronológii zatiaľ nemožno presne určiť. Spojenie týchto profesijných záznamov s genealogicky uvádzaným Franzom Antonom Josefom Eliasom Arthurom Mayerom je veľmi pravdepodobné; úplné potvrdenie by mohol priniesť napríklad pozostalostný, alebo úmrtný spis.

Sobášne oznamy ako svedectvo ďalších generácií

V apríli 1894 uverejnil Wiener Salonblatt oznam, v ktorom emeritný dvorný a súdny advokát Dr. Horace Mayer von Alsó-Ruszbach a jeho manželka Augusta, rodená von Löhner, ohlasovali sobáš dcéry Natalie s Friedrichom Rüdtom von Collenberg-Bödigheim. Obrad bol naplánovaný na 10. apríla o 11.30 v evanjelickom kostole augsburského vyznania na Dorotheergasse vo Viedni. Oznam zachytáva rodičov nevesty, profesijné postavenie otca aj prostredie rodinnej reprezentácie. Samotné uskutočnenie obradu by potvrdil sobášny zápis. Horaca možno pravdepodobne spojiť s Emmerichom Mayerom z rodokmeňa, ktorý má toto meno medzi krstnými menami a rovnakú manželku. Pri ďalšej generácii sa opakuje meno Anna. Genealogický profil Arthura uvádza medzi jeho dcérami Annu Sofiu Theresu (1870–1906), Paulu Valeriu Nataliu a Emiliu Louise Cäcilie. Manželstvo mladšej Anny nezávisle potvrdzuje Neue Deutsche Biographie: uvádza ju ako manželku Heinricha grófa von Demblin de Ville (1872–1941), majora z lotrinskej šľachtickej rodiny. Ich dcéra Maria, zvaná May, sa roku 1930 v Salzburgu vydala za bankára a ekonóma Felixa Somaryho. Biografické heslo potvrdzuje tento manželský vzťah, ale Annino otcovstvo neuvádza; zaradenie k Arthurovi zatiaľ vychádza z rodokmeňa. Takéto rozlíšenie je pri rodine s opakujúcimi sa menami nevyhnutné. Anna Dessauerová z generácie Ignácovej manželky a Anna von Demblin de Ville z mladšej generácie predstavujú dve samostatné osobnosti. Presná identifikácia umožňuje sledovať skutočné rodinné väzby aj tam, kde novodobé prepisy spájajú mená príliš voľne.

Význam Mayerovcov pre dejiny Nižných Ružbách

Hodnoverným doloženým spojením rodiny s obcou je prídomok, nobilitácia Ignáca Mayera roku 1825 a vyhlásenie listiny v Spišskej stolici roku 1826. Následné doklady ukazujú používanie tohto mena pri umeleckej aukcii, vo vedení banky a pri sobášoch ďalších generácií. Nižné Ružbachy sa prostredníctvom rodového označenia dostávali do písomností viedenského a uhorského spoločenského života. Historický význam rodiny spočíva aj v možnosti skúmať prepojenie obchodníckeho pôvodu, náboženskej zmeny, šľachtického postavenia a kultúrnych záujmov v konkrétnych životných príbehoch. Dobové doklady umožňujú pomenovať udalosti a osoby, pri ktorých sa tieto oblasti stretávali. Úplný rozsah spišského majetku, podoba erbu, presný dátum Ignácovho úmrtia a niektoré genealogické väzby zostávajú úlohami ďalšieho archívneho výskumu. Záznam Kráľovských kníh LXV.,  na strane 102 a písomnosti Spišskej stolice poskytujú pre takýto výskum konkrétny východiskový bod. Ich preskúmanie môže objasniť, aké miesto zaujímali Nižné Ružbachy v majetkových dejinách rodiny. Dovtedy zostáva doloženým a pre obec hodnotným poznatkom, že jej historický názov sprevádzal Mayerovcov vo viacerých generáciách a v rozličných oblastiach verejného života.

Bádateľsky a autorsky spracoval: Radoslav Kovaľ Babjarčík