Dejiny kúpeľov vo Vyšných Ružbachoch netvorili iba známe osobnosti a veľkorysé vízie ich majiteľov, ale aj ľudia, ktorých mená zostali desaťročia ukryté v pozadí. Jedným z nich bol Ing. Jozef Bethlenfalvy, stavebný inžinier, statik, horolezec a fotograf pochádzajúci zo starej spišskej rodiny. Po štúdiách stavebného inžinierstva v Zürichu sa vrátil na rodný Spiš a svoje odborné schopnosti uplatnil aj pri stavebnom rozvoji kúpeľov vo Vyšných Ružbachoch. Jeho profesijná cesta sa spojila s obdobím grófa Jána Zamoyského a s okruhom odborníkov, ktorí stáli pri vzniku najvýznamnejších kúpeľných stavieb vrátane Bieleho domu. Príbeh Jozefa Bethlenfalvyho tak odhaľuje takmer zabudnutú kapitolu dejín medzivojnového staviteľstva na Spiši. 

Ing. Jozef Bethlenfalvy a stavebný rozmach kúpeľov Vyšné Ružbachy

Dejiny architektúry kúpeľov Vyšné Ružbachy sú neoddeliteľne späté s obdobím ich mimoriadneho rozvoja v medzivojnových rokoch, keď sa zásluhou grófa Jána Zamoyského začalo dovtedajšie kúpeľné sídlo meniť na moderne koncipované kúpeľné a rekreačné stredisko. Dodnes túto epochu pripomínajú stavby, ktoré patria k najcennejším dokladom novodobej histórie Vyšných Ružbách. Za ich vznikom však nestál iba osvietený investor. Na stavebnom rozvoji kúpeľov sa podieľala pozoruhodná skupina architektov, projektantov, inžinierov a staviteľov spätých predovšetkým so Spišom. Medzi mená, ktoré si v tejto súvislosti zasluhujú opätovné pripomenutie, patrí Ing. Jozef Albert Ludwig von Bethlenfalvy stavebný inžinier, statik, horolezec, fotograf a predstaviteľ starej spišskej rodiny. Hoci jeho meno dnes široká verejnosť takmer nepozná, jeho profesijná stopa vedie aj do Vyšných Ružbách a k jednej z najvýznamnejších stavebných etáp v dejinách kúpeľov. Práve príbeh Bethlenfalvyho zároveň ukazuje, že architektúru medzivojnového Spiša nemožno vnímať iba prostredníctvom mien autorov architektonických návrhov. Za každou veľkou stavbou stála širšia sieť odborníkov – architektov, stavebných inžinierov, statikov, staviteľov, remeselníkov a technikov. Vo Vyšných Ružbachoch sa v tomto prostredí stretli mená Oskara Zubera, Augusta Kesselbauera, Jozefa Kovácsa a Jozefa Bethlenfalvyho. Ich odborná práca sa spojila s ambicióznou víziou majiteľa kúpeľov grófa Jána Zamoyského.

Zo starej spišskej rodiny

Jozef Albert Ludwig von Bethlenfalvy sa narodil 12. februára 1906 v Kežmarku ako druhorodený syn Ernesta von Bethlenfalvyho a Márie, rodenej von Görgey . Detstvo prežil spolu so starším bratom Gejzom predovšetkým na rodinnom majetku v Huncovciach, ktorý jeho otec získal v roku 1906. Rodinné väzby ho však spájali aj s Toporcom a Betlanovcami. V rodine a medzi priateľmi ho familiárne volali "Jóska". Vyrastal v osobitom kultúrnom prostredí historického Spiša, kde sa prirodzene prelínala nemecká, maďarská a slovenská kultúra. Blízkosť Vysokých Tatier pritom výrazne formovala jeho osobnosť. Po základnom vzdelaní v Kežmarku nastúpil roku 1916 na tamojšie Nemecké dištriktuálne lýceum, ktoré navštevoval do roku 1924. Jeho triednym profesorom bol Dr. Johann Lipták a medzi spolužiakmi a priateľmi nachádzame aj ľudí, s ktorými ho neskôr spájala láska k horám, napríklad Georga Lingscha či Edmunda Fischla. Už počas štúdií sa prejavoval ako mimoriadne všestranný mladý človek. Vynikal v štúdiu, zaujímala ho matematika a technika, kreslil a fotografoval. Osobitné miesto v jeho živote mala príroda. Od detstva sprevádzal otca na loveckých výpravách do karpatskej prírody a postupne začal svoje zážitky dokumentovať fotografiou, kresbami, ilustráciami a neskôr dokonca filmom.

Od Kežmarku cez Tatry až do Zürichu

Veľkou vášňou Jozefa Bethlenfalvyho sa stalo horolezectvo. Významnú úlohu pri formovaní jeho vzťahu k Tatrám zohral legendárny kežmarský pedagóg a horolezec Alfréd Grósz. Bethlenfalvy sa postupne vypracoval na veľmi dobrého lyžiara, znalca Tatier a technicky schopného lezca. V jeho horolezeckom životopise nachádzame na svoju dobu náročné výstupy. Spája sa s ním napríklad výstup južnou stenou Veľkého Soliska v roku 1926, zimný prvo-výstup na Kotlový štít od juhozápadu 19. marca 1928 či prechod hrebeňom Čiernych veží 7. apríla 1934. Lieol s predstaviteľmi okruhu označovaného ako "Grószova škola" a svoje horské výpravy zároveň fotograficky dokumentoval. Po maturite však mladého Spišiaka čakala cesta ďaleko za hranice rodného regiónu. Ako osemnásťročný odišiel v roku 1924 do Zürichu, kde začal študovať stavebné inžinierstvo na prestížnej Eidgenössische Technische Hochschule Zürich. Popri technickom vzdelaní sa ďalej venoval fotografii. Švajčiarsko mu zároveň otvorilo cestu do Álp. Počas vysokoškolských rokov absolvoval náročné vysokohorské túry a výstupy, medzi nimi Piz Bernina, Aletschhorn a Monte Rosa. Práve masív Monte Rosy sa mu podľa rodinných spomienok takmer stal osudným. V roku 1928 ukončil štúdium ako stavebný inžinier. Jeho schopnosti mali byť natoľko presvedčivé, že dostal možnosť pokračovať na Vysokej technickej škole v Zürichu ako asistent v oblasti stavebnej statiky. Bethlenfalvy sa však rozhodol inak. Namiesto akademickej kariéry vo Švajčiarsku sa vrátil na Spiš. Toto rozhodnutie malo zásadný význam aj pre Vyšné Ružbachy.

Návrat na Spiš a cesta do Ružbách

Po návrate zo Zürichu prijal miesto vo firme svojho priateľa, kežmarského staviteľa a horolezca Oskara Zubera. Mladý absolvent jednej z najprestížnejších technických škôl Európy tak mohol svoje vedomosti bezprostredne uplatniť v prostredí, ktoré dôverne poznal. Práve v tomto období sa jeho profesijný život spojil s Vyšnými Ružbachmi. Kúpele prechádzali pod vedením grófa Jána Zamoyského mimoriadne ambicióznou modernizáciou. Zamoyski nechcel iba postupne opravovať existujúce kúpeľné objekty. Jeho zámer smeroval k vytvoreniu reprezentatívneho moderného kúpeľného strediska schopného konkurovať významným európskym kúpeľom. Na uskutočnenie tejto vízie bolo potrebné vytvoriť kvalitné odborné zázemie. Do stavebného procesu vstupovali projektanti, architekti, stavební inžinieri a realizátori z podtatranského regiónu. Medzi nimi nachádzame Oskara Zubera z Kežmarku, významného levočského architekta Augusta Kesselbauera, stavebného inžiniera a staviteľa Jozefa Kovácsa, rodáka z Debrecína pôsobiaceho v Kežmarku, a napokon mladého stavebného inžiniera Jozefa Bethlenfalvyho. Bethlenfalvy tu pôsobil predovšetkým ako statik a stavebný odborník, pričom sa podieľal na plánovaní a riadení stavebných prác. Jeho odborné vzdelanie zo Zürichu bolo pre náročné konštrukčné riešenia mimoriadne cenné. Vyšné Ružbachy sa tak na prelome 20. a 30. rokov stali miestom pozoruhodného stretu stavebnej tradície historického Spiša s moderným európskym technickým myslením.

Biely dom – symbol jednej epochy

Najvýraznejším architektonickým symbolom tejto etapy sa stal Biely dom. Monumentálna stavba z miestneho svetlého travertínu dodnes vytvára jednu z charakteristických dominánt kúpeľného areálu. Jej význam ďaleko prekračuje hranice samotných Vyšných Ružbách. Biely dom predstavuje doklad ambícií, ktoré mal Ján Zamoyski s kúpeľmi, ale zároveň dokumentuje úroveň medzivojnového staviteľstva na Spiši. Pri hodnotení jeho vzniku je preto potrebné vnímať nielen výslednú architektonickú podobu, ale celý proces vzniku stavby. Architektonická myšlienka musela byť prevedená do technicky uskutočniteľnej podoby, staticky vyriešená, organizačne zabezpečená a napokon remeselne realizovaná. Práve v tejto oblasti vystupuje do popredia význam stavebného inžiniera a statika Jozefa Bethlenfalvyho. Jeho meno možno zaradiť medzi odborníkov, ktorí stáli v pozadí veľkého stavebného programu Zamoyského éry. Vedľa Bieleho domu sa rozvíjali ďalšie kúpeľné a rekreačné projekty. Bethlenfalvy vo svojich neskorších spomienkach pripomínal Biely dom, strandový hotel, moderný kúpaliskový komplex i ďalšie pripravované projekty vrátane hotela Isabela. Z dnešného pohľadu tak môžeme hovoriť o osobitnej "ružbašskej stavebnej škole" medzivojnového obdobia – nie v zmysle formálnej architektonickej školy, ale ako o okruhu regionálnych odborníkov, ktorých schopnosti sa na jednom mieste spojili s finančným zázemím a modernizačnou víziou investora.

Inžinier, ktorý zostal verný Spišu

Bethlenfalvyho odborná činnosť sa Vyšnými Ružbachmi neskončila. V druhej polovici 30. rokov spojil svoje stavebné podnikanie s partnerskou firmou architekta Viktora Dzubányiho zo Spišskej Belej. Ich spolupráca pokračovala až do konca druhej svetovej vojny. Medzi významné realizácie patrili vodohospodárske a regulačné práce na rieke Poprad v Kežmarku v 40. rokoch. Úpravy toku mali okrem iného chrániť novovybudované kasárne pred opakovanými povodňami. Bethlenfalvymu sa pripisuje aj projekt moderného železobetónového mosta cez Poprad medzi Huncovcami a Veľkou Lomnicou. Jeho technická tvorba tak nebola obmedzená na reprezentatívnu kúpeľnú architektúru. Zahŕňala pozemné staviteľstvo, statiku, dopravné stavby i vodohospodárske riešenia. Svoje odborné schopnosti využil aj pri ochrane kultúrneho dedičstva. V rokoch 1945 – 1964 sa podieľal na záchrane a obnove dreveného artikulárneho evanjelického kostola v Kežmarku, kúrie v Huncovciach a chátrajúceho rodového kaštieľa v Toporci.

Rodina, Kežmarok a kultúrne dedičstvo

Jozef Bethlenfalvy sa oženil s Adrienn Brücknerovou z Kežmarku, dcérou riaditeľa tamojšej Dievčenskej evanjelickej meštianskej školy. V manželstve sa narodili synovia Zoltán a Peter Jozef, ktorí pokračovali v technickom smerovaní rodiny. V Kežmarku si Bethlenfalvy navrhol a postavil vlastnú vilu na dnešnej ulici Daniela Fischera. Dom sa zachoval dodnes a predstavuje zaujímavý hmotný doklad jeho osobného vzťahu k architektúre a mestu. Bethlenfalvy však nebol iba technikom. Bol predstaviteľom kultúrne vzdelanej spišskej vrstvy, ktorej svet presahoval hranice jedného jazyka či národnosti. Ovládal viacero jazykov a jeho záujmy zahŕňali fotografiu, výtvarné umenie, históriu, prírodu i pamiatkovú starostlivosť. Významná bola aj jeho zberateľská a muzeálna činnosť. Kežmarskému múzeu zapožičal cenné zbierky zbraní, historického nábytku, obrazov a ďalšieho mobiliára pochádzajúceho z vlastníctva rodín Bethlenfalvy, Goldberger, Görgey a Ujházy. Fotografický a obrazový materiál poskytol aj múzejným inštitúciám v Poprade a Tatranskej Lomnici.

Odchod zo Spiša

V polovici 60. rokov sa rodina presťahovala do Bratislavy a koncom desaťročia Jozef Bethlenfalvy odišiel do Nemecka. Ani vo vyššom veku sa nevzdal svojej profesie. Pracoval v Ludwigsburgu a Stuttgarte a svoje rozsiahle skúsenosti využil aj vo významnej stavebnej spoločnosti Züblin, kde pôsobil ako statik pri projektovaní výškových stavieb. Jeho profesionálna cesta tak vytvorila pozoruhodný oblúk: od štúdia v Zürichu cez medzivojnové stavby na Spiši a vo Vyšných Ružbachoch až po moderné konštrukcie v povojnovom Nemecku. Napriek odchodu zostal Spiš krajinou, ku ktorej sa celý život vracal vo svojich spomienkach.

"Na Ružbachy nikdy nezabudnem"

Mimoriadne cennou súčasťou Bethlenfalvyho životného príbehu je jeho neskorší návrat do Vyšných Ružbách. Počas obdobia socializmu mal opätovne navštíviť kúpele a možnosť stretnúť sa aj s vtedajším primárom štátnych kúpeľov MUDr. Ladislavom Vollmannom. Spomínal na obdobie, keď sa v Ružbachoch stavalo a keď mladí stavební odborníci spolupracovali na uskutočňovaní Zamoyského veľkorysej predstavy moderných kúpeľov. V rozhovore sa vracal k Bielemu domu, strandovému hotelu, kúpaliskovému areálu i projektom, ktoré mali ďalej meniť podobu kúpeľov. Zachovala sa pritom osobná spomienka pripisovaná Bethlenfalvymu, ktorá azda najlepšie vystihuje jeho vzťah k tomuto miestu: "Na Ružbachy nikdy nezabudnem, pretože tu som zažil svoje najkrajšie pracovné roky." Atmosféra kúpeľného miesta zostala v jeho pamäti aj po desaťročiach. Pre historika je táto spomienka mimoriadne zaujímavá. Za strohými technickými údajmi o projektoch, výpočtoch a stavebných prácach totiž odhaľuje osobný rozmer veľkej stavebnej epochy. Vyšné Ružbachy neboli pre mladého inžiniera iba pracoviskom. Boli miestom profesijného dozrievania.

Zabudnutý spolutvorca stavebného dedičstva

Ing. Jozef Albert Ludwig von Bethlenfalvy zomrel 21. júna 1990 v Stuttgarte. Za jeho životom zostalo pozoruhodné dielo rozprestierajúce sa medzi stavebným inžinierstvom, horolezectvom, fotografiou, ochranou pamiatok a záchranou kultúrneho dedičstva. Jeho život je zároveň príbehom jednej generácie vzdelaných Spišiakov, pre ktorých nepredstavovali jazykové, kultúrne ani štátne hranice neprekonateľnú prekážku. Narodil sa v Kežmarku, vyrastal pod Tatrami, študoval vo Švajčiarsku, projektoval a staval na Spiši, profesionálnu dráhu završil v Nemecku – a napriek tomu zostával bytostne spätý s krajinou svojho detstva.

Resumé

Keď dnes návštevník vystúpi ku Bielemu domu a obdivuje jeho travertínové priečelie, vidí výsledok mimoriadneho obdobia, keď sa v jednom kúpeľnom areáli stretla podnikateľská a kultúrna vízia grófa Jána Zamoyského so schopnosťami regionálnych architektov, projektantov, inžinierov, staviteľov a remeselníkov. Oskar Zuber, August Kesselbauer, Jozef Kovács a Jozef Bethlenfalvy predstavujú časť generácie odborníkov, ktorá dala Zamoyského predstavám konkrétnu stavebnú podobu. Ich životopisy a presný podiel na jednotlivých ružbašských stavbách si zasluhujú ďalší archívny výskum. Príbeh Jozefa Bethlenfalvyho je však cenný ešte z jedného dôvodu. Pripomína ľudí, ktorých mená často nenájdeme veľkými písmenami na priečeliach budov ani v turistických sprievodcoch. Boli to statici, inžinieri a stavitelia – ľudia, bez ktorých by sa architektonická vízia nikdy nepremenila na skutočnosť. A práve jedným z nich bol pán Jozef Bethlenfalvy – srdcom Spišiak, absolvent Vysokej školy technickej v Zürichu, statik, staviteľ, horolezec a fotograf, ktorého profesijná cesta zostala natrvalo zapísaná aj do dejín kúpeľov vo Vyšných Ružbachoch.

Publicitný článok pripravil: Radoslav Kovaľ Babjarčík