Zaujímavý kúpeľný príbeh dvoch českých dám.

Na úzkej lesnej ceste zastavil zaprášený autobus. Dvere sa automaticky otvorili a sprievodca, ktorý bol zároveň vodičom, oznámil: ,,Vyšné Ružbachy – kúpele." Osamelá cestujúca si narýchlo nasadila baretku, chytila batožinu a vystúpila. Všade navôkol bol hustý les, no vpredu, za neveľkým násypom, sa belelo veľké, široké stavenie.  ,,No konečne," vydýchla si s úľavou pani Jelínková po takmer dvojdňovej dobrodružnej ceste z južných Čiech až sem, do zabudnutého podtatranského kraja. V mysli sa jej vybavil nápis z poukazu na liečenie, ktorý mala v kabelke: ,,DUKLA – liečebný ústav Revolučného odborového hnutia."  - Áno v mojej kabelke!

Kufor zrazu zostal osamotený na ceste a pani Jelínková sa s nečakanou svižnosťou rozbehla späť k autobusu. ,,Haló, prosím vás, počkajte!" volala celkom zbytočne, pretože vodič si za volantom pokojne užíval poludňajšiu siestu. ,,Zabudla som tam kabelku!" Trochu prekvapene zažmurkala, keď začula odpoveď: ,,A to nič, tuná pacienti takmer denne hocičo zabudnú. Nech sa páči," povedal vodič a podal jej zabudnutú kabelku.  Pani Jelínková sa teraz už naozaj vydala k neďalekej liečebni. Stačilo ešte niekoľko krokov a pred ňou sa objavil obraz, ktorý jej na tvári najprv vyčaril obdivný úsmev a potom vyvolal zľaknutie. Biela a zelená – to jej napadlo ako prvé. Biela liečebňa s dvoma radmi bielych balkónov. Široké biele schodisko viedlo od vchodu dolu k bazénu, ktorý bol tiež biely, no voda v ňom žiarila zelenou farbou. Biele chodníky a zelené trávniky, zelený les všade navôkol. Uprostred bazéna bol biely ostrovček a na ňom dva vysoké zelené smreky.

Také boli dojmy prvých okamihov. Potom si však pani Jelínková stihla všimnúť aj to, čo sa dialo okolo. Na ležadlách, na trávnikoch, pri bazéne aj vo vode bolo plno ľudí v plavkách. ,,Teraz, koncom októbra!" zhrozila sa v duchu. Ešte totiž nevedela, že bazén napájal prírodný teplý prameň a že otužovanie bolo výbornou súčasťou liečenia. Čo ju však znepokojilo ešte väčšmi – tí ľudia kričali, smiali sa, skákali do vody a hrali sa s loptou. ,,To sú nejakí rekreanti, ale ja som si prišla liečiť nervy. Čo si tu počnem?". Len pokoj, pani Jelínková! O chvíľu mala v prijímacej hale nahliadnuť do knihy so zápismi pacientov a zistiť, koľkí z nich sem prichádzali s podobnými pocitmi. Niektorí boli presvedčení, že sa tu budú zúfalo nudiť, iní sa obávali prísneho liečebného poriadku. Všetci sa cítili veľmi chorí – čo bola pravda – a na svete zbytoční – čo pravda nebola.

Už po niekoľkých dňoch sa však z nich stávali iní ľudia. Pomohol azda nejaký zázrak? To určite nie. Boli tu liečivé pramene, elektroliečba, tabletky, injekcie… Takúto či podobnú liečbu však dostávali aj v zdravotnom stredisku. Tu k nej navyše pribudla čarovná príroda a desiatky možností, ako príjemne vyplniť čas. Bolo azda práve toto najdôležitejšie? Ani to nie. Popri všetkom ostatnom tu najsilnejšie pôsobila láskavá starostlivosť, ktorú venovali pacientom. Nielen obaja lekári, sestry, kultúrny referent a rehabilitačný pracovník, ale aj chyžné, servírky, kuchári, vrátnici, strážnici – skrátka všetci.

Ktovie, ako to robili, že sa nikdy neponáhľali a každý zo 120 pacientov mal pocit, že hlavnú pozornosť venovali práve jemu. ,,Človek by sa hanbil neuzdravovať sa tu," povedal raz jeden pacient pri odchode z primárovej ordinácie. A mal pravdu. Aj pani Jelínková mu mala o dva dni dať za pravdu.  

O tom, ako vyzeral život v liečebnom ústave ROH Dukla vo Vyšných Ružbachoch, rozprávajú naše ,, exkluzívne" dobové fotografie zhotovené 18. októbra 1955, ktoré Vám v našom príspevku ponúkame. Zachytávajú liečenie, oddych i spoločné chvíle pacientov, ktorí si sem do Vyšných Ružbách prišli prinavrátiť zdravie.

Hneď na druhý deň po príchode čakala pacientov prehliadka u primára MUDr. Iľju Kalfu. Strávili uňho dlhší čas a mohli sa presvedčiť, že práve odtiaľ sa šírila atmosféra vzácneho porozumenia pre pacientov s nervovými poruchami. ,,Na jednej z fotografií sú primár MUDr. I. Kalfa, sestra Alžběta a pacientka Marie Havlíčková, predavačka z Jednoty v Starých Hamroch".

Každý druhý deň pacienti chodievali na prírodné uhličité kúpele, podobne ako Růžena Haasová, robotníčka z TIBY v Dvore Králové nad Labem. Podľa potreby mohli absolvovať aj vodoliečbu a masáže, pri ktorých sa zverovali do rúk kúpeľníčky Horbalovej. Kúpele sa striedali s elektroliečbou. Patril k nej napríklad solux, ktorý sestra Julia na ´ďalšej fotografii práve pripravovala pre Pavlínu Pogorielovú, pracovníčku Slovenskej akadémie vied v Bratislave, ďalej iontoforéza, diatermia a ďalšie procedúry.

Súčasťou liečenia bol aj pohyb. Volejbal, plávanie, stolný tenis a ďalšie športy ponúkali pacientom príležitosť rozhýbať sa a stráviť čas v spoločnosti ostatných. Účasť bola, samozrejme, dobrovoľná. Na fotografii volejbalového stretnutia zjavne prevládali muži.  Kto túžil po pokojnejších chvíľach, mohol ich nájsť pri romantickom zákutí, ktoré tu nazývali ,,kráterové jazierko". Práve tu sa dali spoznať najrôznejšie vzory na pletenie. Priezračná voda, voňavý vzduch, ticho a pletenie – už bolo jasnejšie, čím si tu pani Jelínková mohla vyplniť čas.

Do krásnej, svetlej jedálne pacienti prichádzali päťkrát denne na jedlo. Obed a večeru si vyberali vždy deň vopred z jedálneho lístka, ktorý ponúkal štyri alebo päť druhov jedál. V krásnej budove však nebola iba jedáleň, ale aj niekoľko spoločenských miestností. Pacienti v nich našli knižnicu, klavír, rádio s gramofónom, šachové stolíky a biliard. Dvakrát týždenne sa večer premietali veselé filmy, organizovali sa estrádne večery ,,pacienti pacientom" a hrávali sa spoločenské hry. Každý večer ponúkal zaujímavý program.  Po obede a odpočinku sa pacienti mohli vydať s partiou, najčastejšie so spolu-stolovníkmi, na vychádzku po lesoch a kopcoch. Aj oni mohli dostať chuť založiť si ohník a opiecť klobásu, podobne ako skupinka pacientov na jednej z fotografií. Sprevádzal ich rehabilitačný pracovník ústavu Dr. Kováč, ktorého môžeme vidieť na dobovej fotografii. 

Dvakrát týždenne sa popoludní tancovalo pri hudbe z gramofónových platní. Samozrejme, bolo možné iba počúvať a prizerať sa. Na valčík a mazúrku sa však zvyčajne dala nahovoriť aj staršia generácia.  Tri týždne dovolenky strávenej v Ružbachoch sa jedného dňa skončili. Lúčenie bolo ťažké, no radosť z návratu a znovu nadobudnutého zdravia bola silnejšia. Keď pani Jelínková doma nadšene rozprávala o živote v Ružbachoch, spomenula si aj na to, že pobývala v liečebni vtedajšieho ,,Revolučného odborového hnutia"   A záverom ? Na cestu jej patrilo želanie kúpeľného personálu: ,, Buďte veľmi, veľmi zdravá!"

Príbeh: ,,Zázraky neléčí, ale…", Od Viery Hájkovej a Blaženy Tylínkovej autorsky spracoval: Radoslav Kovaľ Babjarčík