Kňaz, premonštrátsky kanonik, pedagóg a hospodársky odborník rodák z Nižných Ružbách

Úvod

Medzi osobnosti severného Spiša druhej polovice 19. a prvej tretiny 20. storočia, ktorých životné osudy výrazne presiahli hranice rodného regiónu, patrí Jakub Bohinszky, v reholi Teodor, v maďarských prameňoch Tivadar Bohinszky O.Praem. Jeho životná dráha spájala niekoľko na prvý pohľad odlišných oblastí – kňazskú a rehoľnú službu, pedagogickú činnosť, správu cirkevných majetkov, odborné hospodárstvo, spoločenskú angažovanosť i pastoráciu. Bohinszky vyrastal v slovenskom prostredí Nižných Ružbách, no väčšinu svojho aktívneho života prežil v mnohonárodnostnom prostredí historického Uhorska. Prostredníctvom jasovského premonštrátskeho rádu sa dostal do Košíc, Keszthelyu, Poproča, Nyésty a napokon opäť do Jasova. Jeho život tak predstavuje pozoruhodný príklad vzdelaného rehoľníka 19. storočia, ktorého služba nebola obmedzená iba na oltár a kazateľnicu.

Rodinný pôvod a detstvo v Nižných Ružbachoch

Budúci premonštrátsky kňaz sa narodil 16. októbra 1854 v Nižných Ružbachoch. Nasledujúceho dňa, 17. októbra 1854, bol pokrstený pod menom Jacobus – Jakub Bohinszky. Jeho rodičmi boli Ján Bohinszky a Mária, rodená Slovjaková. Z otcovej strany pochádzal zo staršej ružbašskej rodiny; jeho starými rodičmi boli Ján Bohinszky a Mária, rodená Babjarčíková. Z rodinných väzieb poznáme aj jeho sestru Melániu, vydatú Landorovú, a brata Jozefa. Rodina Bohinských bola spätá s domom vedeným v staršej evidencii pod súpisným číslom 42. Lokalizácia niekdajšieho rodinného sídla je dodnes identifikovateľná v priestore dnešného dvora rodín Lopatovských a Bohinských pri hlavnej komunikácii v Nižných Ružbachoch. Práve miestny pôvod je pri Bohinszkom podstatný. Neskoršie maďarské pramene ho totiž jednoznačne označujú ako človeka pochádzajúceho z Ružbách, resp. používajú dobové označenie Felső-Ruzsbach, ktoré v tomto historickom kontexte označuje dnešné Nižné Ružbachy.

Vzdelanie a vstup do Rádu premonštrátov

Prvé vyššie vzdelanie získaval Jakub Bohinszky v tradičnom školskom prostredí severného Spiša. Absolvoval štúdium na piaristickom kolégiu v Podolínci, ktoré patrilo medzi významné centrá vzdelanosti regiónu. Ako mladý muž sa rozhodol pre rehoľný život a vstúpil do Rádu premonštrátov – Ordo Praemonstratensis, O.Praem., spoločenstva regulárnych kanonikov svätého Norberta. V reholi prijal meno Teodor, v maďarskom jazykovom prostredí používané vo forme Tivadar. Rozlišovanie oboch mien je pri výskume jeho života zásadné. V matrike vystupuje ako Jacobus Bohinszky, zatiaľ čo prevažná časť neskorších cirkevných, školských a novinových prameňov pozná osobnosť ako Bohinszky Tivadar. Ako premonštrát bol Bohinszky regulárnym kanonikom. Dobové označenie premontrei kanonok preto nemožno chápať ako neskoršie udelenú čestnú hodnosť kanonika, ale ako označenie jeho príslušnosti k reholi regulárnych kanonikov. Jeho jazyková výbava zodpovedala vzdelanému stredoeurópskemu rehoľníkovi svojej doby. Ovládal slovenčinu, maďarčinu, nemčinu a latinčinu. Slovenčina bola jazykom jeho rodného prostredia, no jeho školská, rehoľná a verejná činnosť sa odohrávala prevažne v maďarskom a latinskom administratívnom a cirkevnom prostredí.

Premonštrátsky Jasov – duchovné a profesijné zázemie

Život Teodora Bohinszkého nemožno pochopiť bez dejín jasovských premonštrátov. Po zrušení rehole za Jozefa II. bola jej činnosť v Uhorsku obnovená v roku 1802, pričom obnovenie bolo spojené s povinnosťou venovať sa školstvu. Jasovskí premonštráti následne spravovali významné gymnáziá, medzi nimi školy v Košiciach, Levoči, Rožňave a Veľkom Varadíne. Typický člen jasovskej komunity preto mohol počas života vystriedať úlohu pedagóga, duchovného správcu, hospodára alebo správcu rehoľného majetku. Práve túto mnohostrannosť veľmi presne reprezentuje Bohinszky. Už dobová správa zo 7. marca 1880 ho zachytáva v jasovskom premonštrátskom prostredí. Pri slávnosti spojenej so spolkom Remény – Nádej vystúpil s prednesom časti: ,,Prudenciovho hymnu" o svätom Vavrincovi. Ide o jeden z prvých konkrétnych dokladov jeho účasti na intelektuálnom a kultúrnom živote jasovskej komunity.

Pedagóg v Košiciach

V roku 1881 je Teodor Bohinszky preložený na premonštrátske gymnázium v Košiciach. Pedagogická činnosť bola v rámci jasovského rádu mimoriadne významná a súvisela priamo s podmienkami obnovenia rehole na začiatku 19. storočia. Školské pramene zo začiatku školského roka 1882/1883 zachytávajú významnú zmenu v Bohinszkého profesijnej orientácii. Vedenie rádu rozhodlo, že jeho ďalšia činnosť si vyžaduje odbornú prípravu iného smeru. Formulácia dobového prameňa naznačuje, že nešlo o náhodné personálne preloženie, ale o zámernú profesijnú prípravu člena komunity na inú úlohu.

Hospodárske štúdium v Keszthelyi

Nasledujúca etapa Bohinszkého života predstavuje jednu z jeho najzaujímavejších odborných aktivít. Bol vyslaný na hospodársky ústav v Keszthelyi, ktorý nadväzoval na tradíciu slávneho Georgikonu založeného rodinou Festeticsovcov. Dobová tlač jeho štúdium v Keszthelyi jednoznačne potvrdzuje. Neskôr bol uvádzaný ako "keszthelyi gazdasági intézet volt hallgatója", teda bývalý poslucháč keszthelyského hospodárskeho ústavu. Nešlo pritom o pasívne štúdium. Bohinszky sa zapájal aj do spoločenského a akademického života školy. Pri spomienkovej slávnosti venovanej zakladateľovi ústavu grófovi Györgyovi Festeticsovi vystúpil ako predseda študentského krúžku a predniesol úvodný prejav. Neskoršie pramene ho označovali titulom "okleveles gazda", ktorý možno preložiť ako diplomovaný alebo odborne kvalifikovaný hospodár. Táto kvalifikácia vysvetľuje ďalšiu etapu jeho služby.

Správca hospodárskych účtov jasovského prepoštstva

Po ukončení hospodárskeho štúdia využila premonštrátska komunita Bohinszkého odbornú pripravenosť vo vlastnej majetkovej správe. Dobová tlač ho uvádza ako osobu zvolenú na funkciu "jászóvári számtartó". Výraz označoval správcu účtov, resp. hospodársko-administratívneho pracovníka jasovského prepoštstva. Funkcia bola významnejšia než dnešné úzke chápanie účtovníka. Jasovskí premonštráti vlastnili rozsiahle poľnohospodárske, lesné a priemyselné majetky. Na konci 19. storočia sa ich hospodárstvo spájalo s lesníctvom, poľnohospodárstvom, baníctvom, spracovaním dreva, výrobou stavebných materiálov či prevádzkou ďalších hospodárskych zariadení. Bohinszkého vzdelanie preto rehoľa využila cielene pri správe rozsiahleho majetkového zázemia. Jeho hospodárske záujmy nezostali obmedzené iba na vnútorné potreby rehole. Pramene ho spájajú s členstvom vo viacerých odborných a spoločenských organizáciách, medzi nimi s Maďarskou geografickou spoločnosťou, celoštátnym včelárskym spolkom, turistickým spolkom a regionálnymi osvetovými organizáciami. Jeho profil tak presahoval tradičný obraz vidieckeho duchovného.

Jászómindszent – Poproč

Od roku 1884 pôsobil ako administrátor v Jászómindszente, dnešnom Poproči. Neskoršie dobové pramene ho tam bežne označujú ako farára. Jeho pôsobenie v Poproči bolo výrazne spojené so školstvom a komunitným životom. V dobových správach vystupuje aj ako riaditeľ školy a ako duchovný, ktorý sa aktívne podieľal na školských slávnostiach, verejných podujatiach a výchove mládeže. Správy z miestneho školského prostredia sú zároveň výpovedným dokumentom národnostných pomerov neskorého Uhorska. Poproč je v nich opisovaný ako obec so slovenským obyvateľstvom, zatiaľ čo vzdelávací systém kládol výrazný dôraz na používanie maďarského jazyka. Bohinszky teda pôsobil na rozhraní viacerých identít: pochádzal zo slovenského spišského prostredia, bol členom uhorskej premonštrátskej rehole a svoju verejnú činnosť vykonával v dobovom maďarskom administratívnom a školskom systéme.

Nyésta

V roku 1895 nastúpil ako administrátor farnosti Nyésta, ktorá sa nachádzala v historickej Abovsko-turnianskej župe a dnes leží v Maďarsku. Nyésta sa nesmie zamieňať s Hniezdnym na Spiši, čo pri starších názvoch spôsobovalo v minulosti chybnú identifikáciu Bohinszkého pôsobiska. Aj z Nyésty poznáme doklady jeho širšej pastoračnej a charitatívnej aktivity. Počas prvej svetovej vojny sprostredkoval príspevok miestnych veriacich na Fond vojnových sirôt katolíckej organizácie v Košiciach. Takýto prameň ukazuje, že jeho pastorácia zahŕňala aj sociálnu a dobročinnú činnosť. S jeho pôsobením v Abovskej oblasti súvisela aj účasť na regionálnych verejných a hospodárskych aktivitách. Bohinszky sa objavuje v dobových zoznamoch členov župných komisií, čo dokladá, že jeho verejná angažovanosť presahovala hranice samotnej farnosti.

Väzby na rodné Ružbachy

Napriek dlhej službe mimo rodného Spiša Bohinszky kontakty s ružbašským prostredím nestratil. Jeho meno sa objavuje v dobovej tlači z roku 1926 pri jubileu ružbašského farára Inocenta Szmolku, pri ktorom rodák z Nižných Ružbách vystúpil so slávnostným laudáciom. Ide o pozoruhodný doklad pretrvávajúcej väzby na región jeho pôvodu. Táto skutočnosť je dôležitá aj z hľadiska regionálnej historiografie. Bohinszky nebol iba človekom, ktorý z Ružbách odišiel a s rodným miestom stratil spojenie. Naopak, pramene naznačujú, že kontakty so Spišom si zachovával aj počas svojho neskoršieho života.

Rektor Kostola sv. Jána Krstiteľa v Jasove

Ďalšia významná etapa jeho života sa viaže k dramatickému obdobiu rokov 1918 – 1919. V čase rozpadu Rakúsko-Uhorska a vzniku prvej Československej republiky pôsobil Teodor Bohinszky ako rektor Kostola sv. Jána Krstiteľa v Jasove. Ide o jednu z najvýznamnejších sakrálnych barokových stavieb na Slovensku a hlavný chrám jasovského premonštrátskeho komplexu, konsekrovaný v roku 1766. Funkciu rektora kostola treba odlišovať od funkcie farára. Rektor bol poverený správou konkrétneho chrámu a jeho liturgického života. Bohinszky tak stál pri jasovskom kostole práve v období zásadnej štátoprávnej zmeny, keď sa storočné inštitucionálne väzby na Uhorskú korunu ocitli v novom československom štátnom rámci.

Bohinszky a premeny národnostného prostredia

Život Teodora Bohinszkého prebiehal medzi dvoma politickými epochami. Narodil sa ešte v období habsburskej monarchie a väčšinu svojho aktívneho života prežil v Uhorsku, ktoré sa najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní vyznačovalo silným dôrazom na maďarský štátny a školský jazyk. Po roku 1918 sa však Jasov, Košice, Poproč i rodné Nižné Ružbachy stali súčasťou Československa, zatiaľ čo jeho niekdajšie pôsobisko Nyésta zostalo v Maďarsku. Jeho životný príbeh tak symbolicky pretína hranice, ktoré sa počas jediného ľudského života zásadne menili. Pri hodnotení jeho postojov je však potrebná pramenná obozretnosť. Dobové školské správy často používali silne uhorský vlastenecký a maďarizačný jazyk. Ten vypovedá nielen o samotnom jednotlivcovi, ale tiež o oficiálnom diskurze školstva a cirkevných inštitúcií Uhorska. Bez ďalších osobných prameňov by preto nebolo metodologicky správne automaticky stotožňovať všetky dobové formulácie s Bohinszkého osobnou národnou identitou. Bezpečne možno konštatovať, že pochádzal zo slovenského prostredia Nižných Ružbách, ovládal slovenčinu a súčasne sa profesionálne pohyboval v maďarskojazyčnom cirkevnom, školskom a administratívnom prostredí Uhorska.

Senior jasovskej komunity

V posledných etapách života patril Bohinszky medzi starších a vážených členov jasovského premonštrátskeho konventu. Nekrologické pramene ho označujú ako seniora jasovského premonštrátskeho rádu. Titul seniora treba odlišovať od všeobecného označenia premonštrátsky kanonik. Kým kanonikom bol ako člen rádu regulárnych kanonikov, označenie senior vypovedalo o jeho osobitnom postavení medzi staršími členmi komunity. Dobové pramene ho pripomínali aj ako penzionovaného pedagóga a bývalého duchovného správcu. Jeho životná dráha tak postupne obsiahla pedagogiku, hospodársku správu, farskú pastoráciu, rehoľné funkcie i verejnú činnosť.

Smrť a miesto posledného odpočinku

Teodor – Tivadar Bohinszky, vlastným menom Jakub Bohinszky, zomrel 4. augusta 1935 v Jasove. Od jeho narodenia v Nižných Ružbachoch do jeho smrti v Jasove uplynulo takmer osemdesiatjeden rokov. Záver života ho opäť priviedol do centra komunity, s ktorou bol spätý prakticky celý svoj dospelý život. Jeho telesné pozostatky boli uložené na kláštornom cintoríne Rádu premonštrátov v Jasove, teda na cintoríne regulárnych kanonikov svätého Norberta. Jeho hrob sa na tomto mieste zachoval a predstavuje hmotný doklad životnej cesty človeka, ktorého osud spojil Spiš, Abov, Košice, Keszthely i Jasovské prepoštstvo.

Záver

Osobnosť Teodora (Tivadara) Bohinszkého O.Praem., vlastným menom Jakuba Bohinského (1854 – 1935), si zasluhuje pevnejšie miesto v regionálnych cirkevných a kultúrnych dejinách. Jeho význam nespočíva v jedinom mimoriadnom čine. Spočíva skôr v mnohovrstevnosti jeho služby. Bol kňazom a rehoľníkom, ale zároveň pedagógom. Bol duchovným správcom, no získal aj odborné hospodárske vzdelanie. Pôsobil medzi slovenským obyvateľstvom, no svoju profesijnú kariéru realizoval v mnohonárodnostných štruktúrach historického Uhorska. Bol správcom rehoľného hospodárstva, členom odborných spoločností, školským činiteľom, kazateľom, farárom, rektorom kostola a napokon seniorom svojej rehoľnej komunity. Jeho biografia súčasne ukazuje, akú významnú úlohu zohrávali jasovskí premonštráti v školstve, hospodárstve a kultúrnom živote 19. a začiatku 20. storočia. Bohinszky je konkrétnym príkladom premonštrátskeho modelu vzdelaného kňaza, ktorý mal byť schopný pôsobiť v škole, vo farnosti i pri správe hospodárskeho zázemia rehole.

Resumé autora článku

Pre Nižné Ružbachy je jeho osobnosť o to významnejšia, že ide o rodáka, ktorého životná cesta ďaleko prekročila hranice malej spišskej obce. Z ružbašského domu odišiel do prostredia jednej z najvýznamnejších cirkevných vzdelávacích inštitúcií historického Uhorska a počas viac než polstoročia služby zanechal stopu v Košiciach, Keszthelyi, Poproči, Nyéste i Jasove. Teodor Bohinszky preto nepredstavuje iba ďalšie meno v zozname premonštrátskych kanonikov. Jeho život je svedectvom jednej generácie vzdelaných duchovných, ktorá prežila rakúsko-uhorskú monarchiu, národnostné zápasy 19. storočia, prvú svetovú vojnu, rozpad historického Uhorska i vznik Československa. Zomrel v roku 1935 v Jasove, no jeho hrob na kláštornom cintoríne a roztrúsené zmienky v matrikách, rehoľných katalógoch, školských výročných správach a dobovej tlači umožňujú jeho životný príbeh po desaťročiach znovu rekonštruovať. Práve v tomto spojení rodných Nižných Ružbách a premonštrátskeho Jasova možno vidieť základnú os Bohinszkého života: z rodného Spiša vyšiel ako Jakub Bohinszky a v Jasove zavŕšil svoju životnú cestu ako Teodor Bohinszky O.Praem., kňaz, regulárny kanonik svätého Norberta, pedagóg a vzdelaný hospodár.

Autorsky spracoval: Radoslav Kovaľ Babjarčík