Úvod

Príspevok analyzuje obraz Ružbašských kúpeľov v štúdii W. Auréla Scherfela pod názvom: ,,A felső-ruszbachi ásványvíz vegyelemzése", prezentovanej  Maďarskej akadémii vied v roku 1879 a vydanej v Budapešti roku 1880. Našu pozornosť sústreďujeme na historické správy prevzaté autorom, tiež jeho terénne pozorovania z rokov 1876 a 1878. Zameriavame sa na samotný opis kúpeľnej prevádzky a interpretáciu prírodných javov.  Scherfelov text zachytáva súbežnú existenciu staršej liečebnej tradície, laboratórneho skúmania minerálnej vody a kritiky nedostatočného technického zázemia kúpeľov. Jeho význam spočíva aj v dokumentovaní vzťahu medzi prírodným prostredím, miestnym hospodárskym využitím a predstavami o budúcom rozvoji lokality. Autor v texte rozlišuje medzi bezprostredným svedectvom, sprostredkovaným pramenným údajom a jeho osobným dobovým hodnotením.

Prameň a jeho výpovedná hodnota

Dejiny kúpeľov vo Vyšných Ružbachoch možno skúmať prostredníctvom prameňov, ktoré spájajú opis prírodného prostredia s informáciami o liečení, každodennej prevádzke a hospodárskych pomeroch. Takýmto prameňom je Scherfelov Chemický rozbor minerálnej vody vo Vyšných Ružbachoch. Hoci názov zdôrazňuje analytický účel práce, jej obsah podstatne presahuje chemické tabuľky. Autor zaznamenáva staršie správy o prameňoch, opisuje kúpeľné stavby, posudzuje spôsob prípravy kúpeľov a venuje sa aj výronom oxidu uhličitého. Pre historika tak vytvára obraz konkrétneho miesta v období svojich návštev a spracovania štúdie.

Práca vyšla ako XXII. číslo IX. zväzku edície: ,,Értekezések a természettudományok köréből". Označenie zväzku nesie rok 1879, titulný list rok vydania 1880. Podľa titulného údaja ju na zasadnutí III. triedy Maďarskej akadémie vied 17. novembra 1879 predložil korešpondujúci člen B. Lengyel. Rozlíšenie oboch letopočtov je dôležité pre správne bibliografické zaradenie aj datovanie autorových záverov.

Scherfelova štúdia má niekoľko pramenných vrstiev. Najbližšie k bezprostrednému svedectvu stoja datované merania, odber vody a opis pozorovaných javov. Odlišnú povahu majú citáty starších autorov a údaje získané korešpondenciou. Osobitnú vrstvu predstavujú úsudky o niekdajšom rozkvete, úpadku alebo liečebnej hodnote vody. Takéto výroky vypovedajú aj o hodnotiacom stanovisku pisateľa; nemožno ich bez ďalšieho preverenia zamieňať s jednoznačne preukázanými historickými súvislosťami.

Staršie správy a otázka počiatkov kúpeľov

Scherfel sa odvoláva na Juraja Wernhera a jeho spis o podivuhodných vodách Uhorska, ktorý cituje s miestom vydania Bazilej a rokom 1549. Prevzatá pasáž opisuje výdatný prameň podobný rybníku a schopnosť vody obaľovať ponorené drevo kamennou vrstvou. V Scherfelovom výklade ide o doklad staršej známosti ružbašského prírodného javu. Samotná citácia však neurčuje čas vzniku organizovaných kúpeľov ani rozsah ich vtedajšieho vybavenia.

Podrobnejšie informácie autor sprostredkúva z diela Jána Inocenta Petrycyho, vydaného v Krakove roku 1635. Zvlášť zaujímavá je zmienka o medenom kotle na ohrievanie vody, ktorý mal v čase Petrycyho pobytu slúžiť približne štyridsať rokov. Jeho poškodené dno údajne utesňovala minerálna usadenina, takže zostával použiteľný. Scherfel z tejto správy usudzuje na existenciu kúpeľov už v 16. storočí. Historicky opatrná interpretácia pripúšťa, že ide o nepriamy doklad staršej kúpeľnej prevádzky. Údaj však neoprávňuje stanoviť presný rok založenia odpočítaním štyridsiatich rokov od roku vydania knihy: dátum vydania nemusí byť totožný s dátumom pozorovania a uvedený vek kotla je približný. 

Významné miesto v historickom rozprávaní patrí Stanislavovi Lubomirskému. Scherfel spája jeho pobyty okolo roku 1640 s obdobím najväčšieho rozkvetu a uvádza, že sa mu pripisovala výstavba starého kúpeľného domu, kotolne a kuchyne. Sám však používa formuláciu pripisovaného stavebného zásahu. Na základe tejto štúdie preto možno hovoriť o zaznamenanej tradícii spojenia kúpeľov s Lubomirským; presnú stavebnú chronológiu by museli potvrdiť ďalšie pramene.

Pri Petrycyho pasážach treba zohľadniť aj spôsob ich prenosu. Scherfel uvádza, že prostredníctvom Uhorského karpatského spolku a Antona Döllera získal od Henryka Müldnera nemecké výťahy z poľskej knihy. Jeho maďarský text teda sprostredkúva starší poľský prameň cez ďalšiu jazykovú a výberovú vrstvu. Preklad umožňuje skúmať, ako Scherfel staršie poznatky používal, no pri filologickom rozbore Petrycyho terminológie by bolo potrebné pracovať priamo s poľským vydaním.

Liečebná tradícia a využívanie prameňov

Petrycyho správy v Scherfelovom podaní zachytávajú kúpeľnú liečbu ako riadený režim. Jeho súčasťou bolo načasovanie kúpeľa, vzťah k prijímaniu potravy, postupné ponáranie do vody a prispôsobovanie trvania kúpeľa telesnej konštitúcii chorého. Uvádzali sa aj viacdňové rozpisy s kúpaním ráno a večer. Tieto údaje dokumentujú snahu organizovať liečebný pobyt a vysvetľovať jeho účinky v rámci dobového medicínskeho uvažovania.

Rozsiahly zoznam ochorení, pri ktorých mala voda pomáhať, zahŕňa pohybové, tráviace, kožné i ženské ťažkosti. Pre dejiny medicíny je podstatná šírka pripisovaných účinkov a spôsob ich zdôvodňovania. Text je dokladom historických terapeutických predstáv; samotné uvedenie choroby medzi indikáciami nepreukazuje účinnosť liečby podľa súčasných poznatkov.

Pozornosť si zaslúži kombinovanie ružbašských kúpeľov s pitím vody z neďalekej Lackovej. Scherfel uvádza, že Petrycy využíval oba zdroje odlišným spôsobom, a prirovnáva túto prax k súdobému využívaniu vôd v Gánovciach a Švábovciach. Lokalita tak v jeho rozprávaní vystupuje vo vzťahu k ďalším prameňom v okolí. Ide o podnet na skúmanie regionálnych liečebných väzieb; z jednej správy však nemožno odvodiť existenciu trvalo organizovanej spoločnej kúpeľnej prevádzky.

Kúpeľné stavby a hospodárske pomery

Scherfel predpokladá, že po skončení poľskej správy roku 1772 kúpele postupne strácali niekdajší lesk. Súčasne pripomína monografiu Samuela Hambacha z roku 1778, v ktorej sa vyslovovala nádej na ich budúci rozvoj. Vzťah politickej zmeny a hospodárskeho poklesu však zostáva v Scherfelovej práci interpretačným rámcom. Autor nepredkladá súvislý rad návštevníckych štatistík ani hospodárskych výsledkov, ktoré by takúto príčinnú súvislosť samy preukázali.

Podľa informácie získanej listom od kežmarského advokáta Karola Schwarza zostali Vyšné Ružbachy v majetku komory do roku 1825, keď boli po ocenení darované Eugenovi Imrichovi Jonymu. Scherfel uvádza aj prenajímanie kúpeľov a z niekdajšieho vyššieho nájomného usudzuje na väčšiu návštevnosť. Takýto úsudok je potrebné odlíšiť od samotného údaja o nájme: výšku nájomného mohli ovplyvňovať aj iné hospodárske a zmluvné podmienky.

Konkrétnejší obraz poskytuje opis areálu v čase spracovania práce. Starý kúpeľný dom bol podľa autora značne schátraný a vyžadoval dôkladnú opravu. Vedľa neho stála drevená budova z roku 1871 so šiestimi obytnými izbami a šiestimi kúpeľnými komorami. Kúpeľná krčma sa rozširovala o dve izby a komoru na potraviny. Správa preto zachytáva aj čiastkové stavebné investície popri zanedbanom staršom objekte. 

Výrazná kritika smerovala k manipulácii s vodou. Ohrievala sa v otvorenom kotle a do vaní sa prenášala v drevených krčahoch. Scherfel tento postup pokladal za neúčelný a poukazoval na chýbajúce potrubné rozvody. Jeho predstava rozvoja zahŕňala lepšie technické vybavenie a základné pohodlie návštevníkov. Potenciál kúpeľov pritom odvodzoval aj od dopravnej dostupnosti, okolitej prírody a vzhľadu samotného prameňa.

Terénne pozorovania a chemický rozbor

Ťažiskom vlastného výskumu bol prameň označovaný názvom Brunnen. Scherfel ho umiestňuje medzi starú a novú kúpeľnú budovu na vyvýšeninu vytvorenú vápenatými usadeninami. Nádrž mala podľa jeho údajov najväčší priemer 19,90 metra a hĺbku 5,40 metra. Opisuje štyri odtoky a hlavný odtok smerujúci na juh. Denné množstvo vody odtekajúcej hlavným odtokom odhadoval na 40 000 až 50 000 hektolitrov. Keďže v príslušnej pasáži nerozvádza metódu stanovenia prietoku, údaj treba používať ako jeho dobový odhad. 

Cenné sú presne datované merania teploty. Dňa 8. októbra 1876 nameral uprostred nádrže približne 0,40 metra pod hladinou 22,8 °C pri teplote vzduchu 17,6 °C. Dňa 26. septembra 1878 zistil pri okraji v hĺbke 0,30 metra 22,2 °C a pri hlavnom odtoku 24,2 °C; teplota vzduchu dosahovala 21,2 °C. Sám upozorňoval na rozdiely medzi miestami merania. Preto nie je vhodné vybrať jedinú z týchto hodnôt a bez uvedenia okolností ju označiť za nemennú teplotu celého prameňa. 

Vodu na laboratórny rozbor odobral 8. októbra 1876. Opisuje jej reakcie na činidlá, zrazeniny vznikajúce pri varení a kvantitatívne stanovenia zložiek. V súhrne uvádza okrem iného uhličitan vápenatý, síran sodný, síran horečnatý a voľný oxid uhličitý. Súčet pevných zložiek pri vyjadrení uhličitanových solí ako jednoduchých uhličitanov dosahuje v jeho tabuľke 2,174470 dielu na 1 000 dielov vody. Ide o výsledok dobového analytického a výpočtového postupu, nie o priamo prevzateľný súbor dnešných koncentrácií rozpustených iónov. 

Pozoruhodná je autorova poznámka, že voľne vystupujúci plyn z nádrže nedokázal zachytiť, pretože bubliny nevystupovali nepretržite na jednom mieste. Výslovné uvedenie tohto obmedzenia pomáha odlíšiť vykonané stanovenia od pozorovaní, ktoré nebolo možné dokončiť zamýšľaným spôsobom. 

Voda ako činiteľ premeny krajiny

Minerálne usadzovanie má v štúdii význam presahujúci chemickú charakteristiku. V Petrycyho správach sa spája s obaľovaním mlynských kanálov a kolies, ktoré malo znemožniť prevádzku mlyna, aj s využívaním stvrdnutého materiálu na stavbu domov a výrobu vápna. Scherfel pri vlastnom opise zaznamenáva tvorbu povlakov na predmetoch, ktorých sa voda dotýkala, a vodopád na odtoku z prameňa. Text tak umožňuje sledovať, ako sa ten istý prírodný proces uplatňoval pri formovaní terénu, obmedzoval určitý spôsob využitia vody a zároveň poskytoval stavebnú surovinu.

Štúdia opisuje aj ďalší prameň napájajúci drevenú nádrž Spiegel, približne päťsto krokov severozápadne od kúpeľov. Scherfel tu nameral 21,6 °C pri teplote vzduchu 19 °C. Vodu pokladal v podstatných vlastnostiach za podobnú vode prameňa Brunnen, neuviedol však pre ňu porovnateľne podrobný samostatný rozbor.

Záverečná pasáž je venovaná mofetám. Najväčšiu autor opisuje ako kráterovitú priehlbinu s priemerom 12 až 14 metrov a hĺbkou 3 až 4 metre, v ktorej sa zhromažďoval oxid uhličitý. Zaznamenáva chýbajúcu vegetáciu pri pukline, úhyn zvierat a vlastný nález uhynutých vtákov 26. septembra 1878. Informácie o ľudských obetiach uvádza bez rovnako presnej dokumentácie jednotlivých udalostí; majú preto inú mieru overiteľnosti než datovaný nález.

Scherfel zároveň vyslovil predstavu, že tieto priehlbiny kedysi predstavovali vodou naplnené pramene a že podobný osud by mohol postihnúť aj Brunnen. V historickom príspevku treba túto úvahu ponechať ako autorovu hypotézu. Samotná štúdia neobsahuje dostatok údajov na potvrdenie vývoja každého z opisovaných útvarov ani na presné stotožnenie všetkých dobových názvov s dnešnými objektmi.

Záver

Scherfelova práca poskytuje mnohostranné svedectvo o Vyšných Ružbachoch v druhej polovici 19. storočia. Jej najpevnejšiu dokumentačnú oporu predstavujú datované pozorovania, laboratórny postup a konkrétny opis kúpeľného areálu. Staršie dejiny sprístupňuje prostredníctvom vybraných citácií a korešpondencie, ktorých pôvod a sprostredkovanie treba pri interpretácii zachovať.

Z textu vystupujú kúpele s dlhodobo tradovanou liečebnou povesťou, čiastkovými stavebnými úpravami a technickou prevádzkou, ktorú autor pokladal za nedostatočnú. Scherfel spájal možnosť ich rozvoja s poznaním vody, zlepšením vybavenia a sprístupnením prírodného prostredia návštevníkom. Práve toto prepojenie robí zo štúdie využiteľný prameň pre dejiny kúpeľníctva, regionálnu históriu a skúmanie vzťahu človeka ku krajine. Ďalšie bádanie môže jej závery preveriť porovnaním s pôvodnými staršími spismi, majetkovými dokladmi, nájomnými zmluvami a historickými mapami.

Autorsky spracoval: Radoslav Kovaľ Babjarčík