Vysťahovalectvo v doline Ružbách a Lackovej

Všeobecný obraz slovenského vysťahovalectva nadobúda osobitnú výpovednú hodnotu vtedy, keď ho sledujeme na úrovni konkrétnych obcí, rodín a farských spoločenstiev. Typickým príkladom severospišského prostredia sú Nižné Ružbachy, Vyšné Ružbachy a Lacková, ktorých dejiny boli po stáročia úzko prepojené nielen hospodárskymi a rodinnými väzbami, ale aj spoločnou cirkevnou správou.

Úvod

Nižné a Vyšné Ružbachy spolu s Lackovou patrili historicky do širšieho hospodárskeho a správneho priestoru podolínskeho panstva. Vyšné Ružbachy vznikli na majetku starších Nižných Ružbách a spolu s Nižnými Ružbachami, Lackovou a Forbasmi patrili v období poľského zálohu Spiša do tzv. podolínskeho kľúča. Rovnako významné bolo ich cirkevné prepojenie. Starobylá rímskokatolícka farnosť Nižné Ružbachy, ktorej farským chrámom je Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej, predstavovala po stáročia duchovné centrum širšieho ružbašského priestoru. Vyšné Ružbachy boli jej filiálkou a neskôr k nej patrila aj Lacková. Schematizmus Spišskej diecézy uvádza do roku 2001 pri farnosti Nižné Ružbachy filiálky Vyšné Ružbachy a Lackovú.

Život farského spoločenstva

Práve farské spoločenstvo predstavovalo v tradičnej dedinskej spoločnosti oveľa viac než iba cirkevnú administratívnu jednotku. Farnosť bola miestom duchovného života od krstu, sobáša a pochovania, ale zároveň priestorom, v ktorom sa uchovávala kolektívna pamäť jednotlivých rodov. Matriky zaznamenávali generácie obyvateľov a dodnes predstavujú jeden z najvýznamnejších prameňov pre rekonštrukciu rodinných väzieb i vysťahovaleckých príbehov. Aj obyvateľov ružbašskej farnosti zasiahli hospodárske a sociálne zmeny 19. storočia. Miestne obyvateľstvo bolo tradične späté predovšetkým s poľnohospodárstvom, chovom hospodárskych zvierat, remeslami a v prípade Vyšných Ružbách tiež s činnosťami súvisiacimi s kúpeľníctvom a miestnymi prírodnými zdrojmi. Obmedzené možnosti obživy, populačný rast, nedostatok pôdy a predstava lepšieho zárobku za oceánom postupne vytvárali predpoklady na odchod časti obyvateľstva. História farnosti Nižné Ružbachy priamo zaznamenáva, že po roku 1848 začali miestni obyvatelia a farníci odchádzať za prácou a lepším životom do Spojených štátov amerických. Táto skutočnosť zaraďuje Nižné Ružbachy, Vyšné Ružbachy a Lackovú do širšieho vysťahovaleckého pohybu, ktorý v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia mimoriadne silno zasiahol severné a východné Slovensko.

Odchod za oceánom ako rodinná skúsenosť

Vysťahovalectvo z malých spišských obcí nemožno chápať iba prostredníctvom anonymných štatistík. Každý odchod znamenal zásah do konkrétnej rodiny. Spravidla najskôr odchádzal jeden člen domácnosti, často mladý alebo ženatý muž v produktívnom veku. Jeho cieľom bolo získať v Amerike dostatok finančných prostriedkov na splatenie dlhov, kúpu pôdy, zveľadenie hospodárstva, výstavbu domu alebo zabezpečenie rodiny. Za prvým vysťahovalcom často nasledovali ďalší príbuzní, susedia či známi. Tak vznikali migračné reťazce, ktoré boli jedným zo základných mechanizmov masového vysťahovalectva. Rodák, ktorý sa už v Amerike usadil, poskytoval ďalším informácie o pracovných možnostiach, pomáhal s cestou, ubytovaním alebo získaním zamestnania. Migrácia preto neprebiehala náhodne, ale po rodinných a susedských sieťach. Takýto model možno predpokladať aj pri obyvateľoch Nižných a Vyšných Ružbách a Lackovej, hoci presnú rekonštrukciu jednotlivých rodinných migračných línií bude potrebné budovať na základe matrík, sčítaní obyvateľstva, cestovných dokladov, lodných zoznamov a amerických imigračných prameňov. Odchod jedného člena rodiny zároveň neznamenal okamžité prerušenie vzťahu s domovom. Prostredníctvom listov, finančných zásielok a neskôr aj návštev zostával vysťahovalec súčasťou svojej pôvodnej rodiny. Peniaze zarobené v Spojených štátoch mohli významne ovplyvniť život domácnosti v rodnej obci. Umožňovali opraviť alebo postaviť dom, prikúpiť pôdu či hospodárske zvieratá a vytvoriť lepšie životné podmienky ďalšej generácii.

Farnosť ako spojenie medzi starou a novou vlasťou

Mimoriadne zaujímavým prvkom ružbašského vysťahovalectva je pretrvávanie väzieb medzi krajanmi v zahraničí a ich pôvodnou farnosťou. Náboženská identita patrila medzi najsilnejšie prvky, ktoré si slovenskí vysťahovalci odnášali do nového prostredia. V Spojených štátoch a Kanade sa preto združovali pri slovenských katolíckych farnostiach, spolkoch a krajanských organizáciách. Vzťah medzi Ružbachmi a vysťahovalcami neprestal existovať ani po desaťročiach. Výrazným dokladom kontinuity tejto väzby je obdobie konca 20. storočia. Jezuita Andrej Filipek, ktorý pôsobil ako administrátor farnosti Nižné Ružbachy, navštevoval aj slovenské komunity v Spojených štátoch a Kanade. Slováci žijúci v zámorí následne finančne podporili obnovu farského kostola v Nižných Ružbachoch Tento príklad má hlboký symbolický význam. Ukazuje, že vysťahovalectvo nemožno interpretovať iba ako jednosmerný proces, pri ktorom človek opustil rodnú obec a jeho vzťah k nej sa skončil. Naopak, medzi starou vlasťou a diaspórou vznikal obojsmerný vzťah, ktorý mohol pretrvávať desaťročia a dokonca celé generácie. Človek, ktorý odišiel z Ružbách alebo Lackovej do Ameriky, si so sebou neodnášal iba meno a jazyk, ale aj rodinnú pamäť, vieru, obraz rodnej dediny, kostola a krajiny pod Spišskou Magurou. Tieto prvky sa v novom prostredí stávali súčasťou jeho identity.

Tri obce – jeden historický priestor

Pri skúmaní vysťahovalectva je preto potrebné vnímať Nižné Ružbachy, Vyšné Ružbachy a Lackovú ako vzájomne prepojený mikroregión. Rodinné, hospodárske a cirkevné väzby medzi týmito sídlami spôsobovali, že migrácia jedného človeka alebo jednej rodiny mohla postupne ovplyvniť rozhodovanie ďalších obyvateľov celého okolia. Cirkevné usporiadanie farského priestoru sa zmenilo až na začiatku 21. storočia. Vyšné Ružbachy boli do roku 2001 filiálkou farnosti Nižné Ružbachy, následne bola 1. júla 2001 zriadená – erigovaná samostatná farnosť Vyšné Ružbachy. Lacková zostala filiálkou farnosti Nižné Ružbachy a jej Kostol Božského Srdca Ježišovho je dodnes filiálnym chrámom tejto farnosti. Z hľadiska dejín vysťahovalectva je však potrebné sledovať staršie obdobie ako jeden spoločný farský priestor. Práve historická farnosť totiž umožňuje sledovať populáciu naprieč administratívnymi hranicami jednotlivých obcí a prostredníctvom matrík identifikovať osoby, ktoré z regiónu postupne odchádzali.

Od rodinnej matriky po Ellis Island

Pre ďalší odborný výskum vysťahovalectva z Nižných Ružbách, Vyšných Ružbách a Lackovej sa preto otvára mimoriadne zaujímavá možnosť mikrohistorickej a genealogickej rekonštrukcie. Záznamy farských matrík možno konfrontovať s americkými lodnými zoznamami, imigračnými záznamami, naturalizačnými dokumentmi, sčítaniami obyvateľstva Spojených štátov, vojenskými registráciami, úmrtnými záznamami či dokumentáciou slovenských spolkov a farností v Amerike. Takýto výskum by umožnil odpovedať na otázky: Koľko obyvateľov jednotlivých ružbašských obcí odišlo? Z ktorých rodín pochádzali? Kedy odchádzali? Do ktorých miest a štátov USA smerovali? Aké povolania vykonávali? Vracali sa do rodnej obce alebo sa v Amerike usadili natrvalo? Priviedli za sebou ďalších rodinných príslušníkov? A do akej miery si ich potomkovia zachovali povedomie slovenského, spišského či priamo ružbašského pôvodu? Práve odpovede na tieto otázky dokážu premeniť abstraktné dejiny masového vysťahovalectva na konkrétne dejiny miestnej komunity.

Zachované artefakty vysťahovalectva farnosti Nižné Ružbachy

Významným prameňom k dejinám vysťahovalectva z historickej farnosti Nižné Ružbachy sú zachované sakrálne pamiatky, ktoré priamo dokumentujú väzby medzi miestnymi veriacimi, ich rodnou farnosťou a krajanmi žijúcimi v Spojených štátoch amerických. Mimoriadne cenné sú najmä dve pamiatky, pričom každá z nich je spätá s inou filiálkou farnosti.  

Kaplnka Božského Srdca Ježišovho v Nižných Ružbachoch – pamiatka na vysťahovalca z farníka z filiálky Vyšné Ružbachy

Kaplnka Božského Srdca Ježišovho v Nižných Ružbachoch bola postavená v roku 1935 z iniciatívy Jakuba Hanečáka, rodáka z Vyšných Ružbách, teda farníka vtedajšej filiálky Vyšné Ružbachy patriacej k farnosti Nižné Ružbachy. Jakub Hanečák odišiel do Ameriky, kde sa mu hospodársky darilo. Podľa miestnej tradície dal kaplnku vybudovať ako prejav vďaky za Božie požehnanie a za životný úspech, ktorý dosiahol po odchode do zahraničia. V mladosti pritom slúžil v Nižných Ružbachoch u chudobného gazdu. Jeho životný príbeh tak predstavuje charakteristický príklad slovenského vysťahovalca, ktorý po sociálnom a ekonomickom vzostupe v novej krajine nezabudol na svoje rodisko ani na farské spoločenstvo, z ktorého vyšiel. Kaplnka preto nie je iba drobnou sakrálnou stavbou. Možno ju chápať ako hmotný artefakt vysťahovalectva rodáka z Vyšných Ružbách a zároveň ako prejav jeho duchovnej príslušnosti k historickej farnosti Nižné Ružbachy.

Vedením stavebných prác bol poverený miestny staviteľ Ján Valigurský. Pre potreby výstavby bolo vykúpených päť polí od miestnych vlastníkov. Architektonicky ide o menší obdĺžnikový sakrálny objekt s polkruhovým uzáverom presbytéria a malou strešnou vežičkou. V interiéri dominuje socha Božského Srdca Ježišovho. Kaplnka tak symbolicky prepája tri priestory: Vyšné Ružbachy ako rodisko fundátora, Nižné Ružbachy ako miesto realizácie jeho votívneho daru a Ameriku ako krajinu, v ktorej získal prostriedky na jeho uskutočnenie.

Ďalším zachovaným artefaktom je Krížová cesta – reliefy umiestnené vo filiálnom kostole Božského Srdca Ježišovho v Lackovej – dar vysťahovalcov z filiálky Lacková, ktorú roku 1910 darovali krajania žijúci v Amerike. Krížovú cestu - reliéf venovali farníci pochádzajúci z filiálky Lacková, ktorá je stále súčasťou farnosti Nižné Ružbachy. Pamätný nápis: "Krížovú cestu darovali krajania z Ameriky roku Pána 1910", predstavuje autentický doklad organizovaného krajanského života vysťahovalcov z Lackovej. Osobitnú dokumentárnu hodnotu má aj zachovaný zoznam darcov na pamätnej tabuli. Mená jednotlivých krajanov umožňujú prejsť od všeobecného tvrdenia o vysťahovalectve ku konkrétnym osobám a rodinám. Z historického hľadiska ide preto o významný menný prameň k dejinám vysťahovalectva z Lackovej. Tabuľa zároveň odkazuje na Uniontown v Pensylvánii, čo poukazuje na konkrétne americké prostredie, v ktorom sa krajania z Lackovej združovali a organizovali zbierku. Takýto prameň môže byť východiskom pre ďalší genealogický a migračný výskum jednotlivých rodín. Krížová cesta teda nie je iba liturgickým predmetom. Je kolektívnym pamätníkom vysťahovalcov z Lackovej, ich religiozity, solidarity a pretrvávajúcej väzby na rodnú filiálku a materskú farnosť.

Pozoruhodnou a neprehliadnuteľnou pamiatkou je aj starobylý kamenný kríž, stojaci v poli na rozhraní katastrov obcí Lacková a Vyšné Ružbachy. Na kríži sa nachádza nápis: "Pamätník AMERIKA 1900", ktorý predstavuje ďalší zaujímavý doklad spätý s dejinami miestneho vysťahovalectva.

Resumé:

Ružbašské vysťahovalectvo je totiž súčasťou veľkého príbehu slovenského vysťahovalectva. Dejiny Nižných Ružbách, Vyšných Ružbách a Lackovej sa nekončia pri hraniciach obcí ani pri hraniciach Slovenska. Pokračujú v životných príbehoch ľudí, ktorí odišli za prácou do Ameriky, založili tam rodiny a stali sa súčasťou nového sveta, pričom si mnohí uchovali vedomie svojho pôvodu.  Ich odchod mohol pre rodnú obec predstavovať stratu pracovnej sily a prítomnosti mladých ľudí, zároveň však vytvoril spojenie medzi malými dedinami severného Spiša a vzdialenými centrami slovenského života v Spojených štátoch a Kanade. Finančná pomoc krajanov pôvodnej farnosti o desaťročia neskôr je konkrétnym dokladom toho, že tieto väzby neboli iba spomienkou.  Z Nižných Ružbách, Vyšných Ružbách a Lackovej teda neodchádzali iba jednotlivci. S každým vysťahovalcom odchádzal do sveta aj kúsok rodnej obce, rodinnej tradície, viery a kultúrnej pamäti Spiša. A prostredníctvom listov, návratov, potomkov a krajanskej pomoci sa časť tohto sveta opakovane vracala späť domov.

Autorsky spracoval: Radoslav Kovaľ Babjarčík