Historický vývoj, hospodárske pôsobenie a osudy počas holokaustu

1 Historický vývoj a demografická štruktúra židovského osídlenia

Židovské obyvateľstvo tvorilo súčasť hospodárskeho a spoločenského života Starej Ľubovne i okolitých miest a obcí. Predmetom tejto odbornej štúdie je vývoj miestnych komunít, ich podnikateľské a náboženské pôsobenie, prenasledovanie v rokoch 1938 až 1945 a povojnové pripomínanie obetí. Ťažisko priestoru predstavujú Stará Ľubovňa, Hniezdne, Podolínec a Plavnica. Pri územnom vymedzení treba rozlišovať dnešný región od okresu zachyteného v dobových evidenciách. Rovnako treba odlíšiť náboženskú príslušnosť, deklarovanú národnosť a zaradenie podľa protižidovských predpisov. Tieto kategórie sa však nemuseli prekrývať. Základom hospodárskej časti je päť obrazových výpisov evidencie židovských podnikov; demografická časť vychádza z publikovaných údajov a obecného prehľadu Súpisu Židov z roku 1942. Keďže pri dostupných podnikateľských výpisoch chýba úplná identifikácia pôvodnej evidencie a jej časového záberu, nemožno ich bez ďalšieho označiť za stav fungujúcich podnikov v roku 1942. Židovská obchodná činnosť je na Spiši doložená už v prvej štvrtine 17. storočia. V zálohovaných spišských mestách pôsobili židovskí obchodníci aj pod ochranou poľského starostu Stanislava Ľubomírskeho. Usádzanie však sprevádzali obmedzenia a odmietavé postoje časti obyvateľstva. Neskorší rozvoj osídlenia súvisel aj s prisťahovalectvom z územia dnešného južného Poľska. V 19. storočí je židovská prítomnosť doložená v Hniezdnom, Podolínci a ďalších spišských i šarišských sídlach širšieho okolia. Právnym medzníkom bola občianska emancipácia Židov v Uhorsku v roku 1867; ďalšie možnosti spoločenského uplatnenia priniesol vznik Československa v roku 1918. V roku 1930 žilo v Starej Ľubovni 354 Židov a v roku 1940 ich bolo 334, približne pätnásť percent mestského obyvateľstva. Osobitným príkladom menšej komunity je obec Hniezdne, v dobových slovenských prameňoch označované ako Gňazda alebo Gňazdá, nemecky Kniesen. Od 19. storočia tu žili židovské rodiny späté predovšetkým s obchodom. V roku 1850 bolo v obci desať Židov, v roku 1868 dvadsaťpäť, v roku 1880 štyridsaťdeväť, v roku 1921 päťdesiatsedem a v roku 1940 osemdesiatšesť. Doplnený miestny prepis sčítania z roku 1940 uvádza 241 domov a 1 171 obyvateľov, zatiaľ čo prehľad Ústavu pamäti národa, odvolávajúci sa na dobový lexikón obcí, uvádza 1 172 obyvateľov. Rozdiel jednej osoby treba ponechať otvorený na overenie. Podľa miestneho prepisu bolo v obci 690 Nemcov, 359 Slovákov, pätnásť Rusov, jedenásť Rusínov a desať Maďarov; pri rómskej a poľskej kategórii sa uvádza nula. Tento výpočet nepokrýva všetkých obyvateľov a nemožno ho považovať za úplnú národnostnú štruktúru. Náboženské zloženie podľa rovnakého prepisu tvorilo 982 rímskokatolíkov, 92 gréckokatolíkov, jedenásť evanjelikov a 86 osôb židovského vierovyznania. Plavnica predstavuje ďalšiu lokalitu, kde treba správne čítať demografické údaje. V prehľade ÚPN sa pri obci nachádza 208 domov, 1 245 obyvateľov podľa stavu z roku 1940 a štyridsať osôb zapísaných v Súpise Židov z roku 1942. Číslo 208 teda neoznačuje židovských obyvateľov a údaj štyridsať nie je sám osebe počtom deportovaných. V širšom demografickom rámci historická literatúra uvádza pre vtedajší okres Stará Ľubovňa v roku 1940 počet 732 Židov. Obecný súpis Židov z roku 1942 zachytáva 318 osôb v Starej Ľubovni, 163 v Podolínci, 83 v Gňazdách, štyridsať v Plavnici, tridsať v Jakubianoch, dvadsať v Malom Lipníku, deväť v Kamionke, osem v Šambrone, po päť v Starine a vo Veľkom Sulíne, po štyri v Granastove a Hajtovke a po jednej v Gromoši a Pilhove. Súčet predstavuje 691 zapísaných osôb v štrnástich lokalitách. Rozdiel oproti číselnému údaju 732 nemožno vysvetľovať bez porovnania pôvodných prameňov a ich časového záberu. Celkový počet 1 892 obyvateľov Podolínca v rovnakom prehľade označuje stav z roku 1940, nie súčasne vykonané sčítanie všetkého obyvateľstva v roku 1942. Pri Malom Sulíne a Vyšných Ružbachoch archív uvádza nulu; tento údaj vyjadruje stav zápisov v konkrétnom prehľade, nie dôkaz neprítomnosti Židov počas celej histórie obcí. Súpis bol nariadený vo februári 1942 v období prípravy deportácií.

2 Hospodárske pôsobenie a náboženský život miestnych komunít

Náboženská obec v Starej Ľubovni sa sformovala približne v polovici 19. storočia. Jej zázemie tvorili synagóga, cintorín, mikve, náboženské vyučovanie a dobročinné spolky vrátane pohrebného bratstva Chevra kadiša. Združovala aj veriacich z okolitých sídiel, preto počet členov náboženskej obce nemožno automaticky stotožniť s počtom židovských obyvateľov mesta. Podľa regionálneho prehľadu v medzivojnovom období židovskí majitelia vlastnili v meste dvadsať obchodov, dve píly, likérku a šesť hostincov alebo krčiem. Podnikateľská evidencia obsahuje 93 záznamov zo šestnástich lokalít. Na Starú Ľubovňu pripadá 44 záznamov, na Podolínec štrnásť a na Gňazdy dvanásť. Plavnica je zastúpená štyrmi, Jakubiany a Malý Lipník po troch, Hajtovka, Kamionka a Veľký Sulín po dvoch záznamoch. Po jednom zázname obsahujú výpisy pre Granastov, Gromoš, Malý Sulín, Sodolmec, Starinu, Šambron a Vyšné Ružbachy. Názvy tu zostávajú zachované podľa predlohy. Ide o počet položiek, nie o počet jednoznačne odlíšených podnikateľov: niektoré osoby sa objavujú pri viacerých činnostiach a časť zápisov môže predstavovať duplicity. Rozloženie evidovaných aktivít ukazuje ich sústredenie v mestách, ale aj prepojenie s vidieckym prostredím. Prevažuje obchod s miešaným tovarom, popri ktorom sa objavuje obchodovanie s odevmi, textilom, drevom, kožami, dobytkom, hydinou, vajcami či poľnohospodárskymi produktmi. Zastúpené sú krajčírstvo, čalúnnictvo, obuvníctvo, mäsiarstvo, pekárstvo, klampiarstvo, hodinárstvo, výroba nápojov, doprava a staviteľstvo. V Starej Ľubovni sa Anna Blayerová, rodená Hartmannová, uvádza pri obchode s miešaným tovarom, kníhkupectve a papiernictve, Armín Einhorn ako konfekčný krajčír a Samuel-Pinkas Fleischer ako hodinár. Henrich Kornfeld a Jakub Morgenbesser sú evidovaní pri výrobe sódovej vody a limonády, Etela Kornfeldová pri výrobe šnurovačiek a Ing. Ladislav Neuwirth pri staviteľstve. V Jakubianoch sa obchod s drevom spája s menami Lea Bergmana, Júliusa Goldbergera a Eliáša Rothmanna. Vo Vyšných Ružbachoch je zachytený Alexander Šomogyi s hostincom a výčapom. Náboženská obec v Hniezdnom vlastnila synagógu, cintorín a mikve. Zamestnávala šojcheta, ktorý zabezpečoval rituálnu porážku zvierat a zároveň pôsobil ako kantor a učiteľ náboženstva. Modlitebňa vznikla v rokoch 1931 až 1932 na poschodí domu označovaného dnes číslom 118. Podnikateľské výpisy v Gňazdách zachytávajú Adolfa Bergmanna, Lea Goldbergera, Maxmiliána Grünfelda, Šimona Grünfelda, Pinkasa Hochbergera, Rudolfa Indicha, Ľudovíta Neugröschla, Šimona Rosenberga, Šalamúna Schleichkora, Henricha Chaima Schlossa, Jozefa Zikka a Hermana Zimmerspitza. Ich činnosti zahŕňali obchod s miešaným tovarom, dobytkom, vajcami, semenami a textilom, ako aj mäsiarstvo, pekárstvo a klampiarstvo. V Podolínci židovskú prítomnosť dokladajú podnikateľské záznamy, bývalá synagóga a zachovaný cintorín. V roku 1859 miestni Židia požiadali o výstavbu modlitebne. Synagóga stála za mestskými hradbami pri bývalej dolnej bráne neďaleko piaristického kláštora; pamiatková literatúra datuje jej výstavbu do konca 19. storočia a uvádza zbúranie v roku 1988. Miestna spomienková informácia dopĺňa údaj o slávnostnom posvätení v septembri 1924. Jeho vzťah k výstavbe či prípadnej obnove budovy zostáva bez pôvodného dokladu neobjasnený. Židovský cintorín leží na južnej strane mesta za mostom smerom na Lomničku, približne 150 metrov od rieky Poprad. Mestský prehľad uvádza rozmery areálu približne sedemdesiat krát päťdesiat metrov, okolo sto hrobov v deviatich až desiatich radoch a plochu hrobov približne päťdesiat krát tridsať metrov. Hebrejské nápisy neskôr dopĺňa nemčina; jeden z uvádzaných čitateľných nápisov nesie dátum z apríla 1805. Najstaršie pochovávanie však treba datovať epigrafickým výskumom, nie iba podľa jazyka nápisu. V podnikateľských výpisoch sa objavujú čalúnnik Alex. Perl, obchodník s drevom Abrahám Bornfreund, obchodník s hydinou Martin Engelmann, krajčírka Frida Teitelbaumová, hodinár Arnošt Schor a Terezia Zelmanovičová s obchodom s ovocím, zeleninou a cukrovinkami. V Plavnici podnikateľské výpisy zachytávajú Dávida Friedmanna s obchodom s miešaným tovarom, Henricha Führera s mäsiarstvom, Leopolda a Artúra Führerovcov s výrobou rumu a likérov a veľkoobchodom s liehovinami a Viliama Willnera s obchodom s drevom.

3 Protižidovská politika a holokaust v rokoch 1938 až 1945

Po vyhlásení autonómie Slovenska v októbri 1938 a po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 sa prenasledovanie židovských obyvateľov stupňovalo. Diskriminácia zasiahla vzdelávanie, zamestnanie, podnikanie, pohyb aj vlastníctvo majetku. Židovský kódex prijatý v roku 1941 tento proces ďalej vyhrotil. V okrese platil od septembra 1940 zákaz vychádzania po dvadsiatej hodine, obmedzoval sa prístup na verejné miesta a uskutočňovali sa domové prehliadky i vysťahovania. Arizácia znamenala nútený prevod židovského majetku na nežidovských nadobúdateľov; ďalšie podniky boli zlikvidované. Tieto opatrenia postupne pripravovali rodiny o možnosť samostatnej obživy. Konkrétny rodinný rozmer prenasledovania pripomína verejné svedectvo Tiny Gazovičovej o Herzovcoch z Plavnice. Podľa neho sestry Truda a Zuzana prežili holokaust vďaka ukrývaniu, zatiaľ čo ich brat Ľudovít a rodičia vojnu neprežili. Svedectvo spája rodinné osudy aj s vylúčením židovských žiakov zo školy. Prvý transport židovských žien a dievčat zo Slovenska odišiel z popradskej železničnej stanice 25. marca 1942 o 20.20 hodine. Vlak s nákladnými vozňami pokračoval cez Žilinu a Čadcu a 26. marca približne o štvrtej hodine ráno prekročil hranicu pri Skalitom smerom na Zwardoń. Prehľad ÚPN uvádza tisíc nastupujúcich a 999 žien, ktoré dorazili živé; Múzeum Auschwitz-Birkenau označuje prvý transport ako transport 999 židovských žien. Väzenkyne boli zaevidované pod číslami 1 000 až 1 998. Podľa doplneného miestneho zoznamu boli medzi deportovanými z Gňázd Hedviga Rosenberg vo veku dvadsaťjeden rokov, Ilona, uvádzaná aj ako Helena Reiss, vo veku dvadsaťštyri rokov, Matilda Reiss vo veku osemnásť rokov, Judita Reiss vo veku dvadsaťšesť rokov, Amália Hochberger vo veku tridsať rokov a Adelhein Schleichkorn vo veku sedemnásť rokov. Miestny zápis ich uvádza ako obete, ktoré sa nevrátili; presný prepis mien a vek treba porovnať s transportným zoznamom. Táborové podmienky zahŕňali nútenú prácu, hlad, choroby, násilie a selekcie, po ktorých boli vybrané väzenkyne vraždené. Časť deportovaných sa napriek tomu dožila oslobodenia; starší prehľad ÚPN na základe pamätníckych svedectiev uvádza približne dvadsať preživších z prvého transportu. Podľa Ľubovnianskeho múzea bolo v prvom transporte aj šestnásť dievčat zo samotnej Starej Ľubovne. Začiatkom apríla nasledovali deportácie mladých mužov cez Žilinu do Majdanku a od mája odvážanie celých rodín. Historik Eduard Laincz uvádza, že do 9. septembra 1942 bolo z okresu deportovaných 643 osôb z uvádzaného celkového počtu 732. Pomer predstavuje približne 87,8 percenta. Prevažná väčšina deportovaných prenasledovanie neprežila; medzi obeťami bol aj rabín Moše Rosenberg a jeho rodina. Po prerušení deportácií v októbri 1942 zostalo podľa toho istého spracovania v okrese 79 Židov, z toho 42 v Starej Ľubovni. Dočasnú ochranu časti obyvateľov predstavovali výnimky, ktoré však nezaručovali trvalé bezpečie. V pracovnom súpise hniezdianskych obetí koncentračných táborov sú ďalej uvedení Grünfeld Filip, Indich Rudolf, Schleichkorn,, Hochhauser Izák, Rosenberg Regina, Hochhauser Jozef, Neugroschl Daniel, Gross Alexander, Hochberger Pinkas, Goldberg Leo, označený ako klampiar, a Goldberger Jozef. Mená zostávajú zachované podľa písomného prepisu, ktoré zdokumentoval profesor Olekšák; konkrétne miesta a dátumy úmrtia ani totožnosť osôb s podobnými zápismi nemožno určiť iba z tohto zoznamu. Po vypuknutí Slovenského národného povstania a príchode nemeckých okupačných jednotiek sa nebezpečenstvo pre zostávajúcich Židov opäť zvýšilo. Hľadali úkryt v lesoch a okolitých obciach, niektorí sa zapojili do partizánskeho odboja. Na Ľubovnianskom hrade a v jeho podhradí pôsobilo nemecké Kommando zur besonderen Verwendung – z.b.v. 27. Dňa 16. októbra 1944 jeho príslušníci spolu s Heimatschutzom zasiahli na Sčotárke v Jakubianskych horách – Levočské vrchy. Pri zásahu zastrelili Jozefa Hechta, v podpálených senníkoch zahynuli tri osoby a dvadsaťjeden zajatých ľudí židovského pôvodu odviedli na hrad. Hrad sa stal miestom väznenia, výsluchov a mučenia; medzi popravenými zajatcami boli aj bratia Koloman a Armin Schlossovci a Mária Hechtová. Samostatnou udalosťou bol prepad úkrytu na Jankovci 17. novembra 1944. Dvadsať zadržaných Židov previezli na hrad, následne do Kežmarku a neskôr do koncentračného tábora v Ravensbrücku. K tejto skupine sa viaže údaj o siedmich osobách, ktoré sa dožili oslobodenia.

4 Povojnová obnova a uchovávanie historickej pamäti

Po vojne sa do Starej Ľubovne vrátilo približne päťdesiat bývalých obyvateľov mesta a okolia. Obnovili náboženskú obec a zaktivizovali sionistickú organizáciu, komunitné aktivity a opravovali poškodené objekty. V roku 1947 prispeli približne desiatimi tisícmi korún na vysadenie pamätného lesa v ,,Jeruzalemských horách" v Jeruzaleme na počesť Československých obetí holokaustu. Obnova však bola krátkodobá a v rokoch 1948 až 1949 väčšina miestnych Židov odišla do Izraela. Hmotné pamiatky preto získali osobitný význam ako doklady niekdajšieho komunitného života. V Hniezdnom bol cintorín v roku 2014 vyčistený a obnovený v spolupráci miestnej samosprávy, potomkov židovských obyvateľov a Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku. Dobová správa uvádzala tridsaťdva náhrobných kameňov a slávnostné sprístupnenie 28. júna 2014. K pripomínaniu obetí sa pripojila aj miestna farnosť. Správa zo septembra 2022 opisuje čítanie mien na cintoríne, spev farského spevokolu, výstavu v niekdajšej synagóge a program v Kostole sv. Bartolomeja zakončený odprosujúcou modlitbou a svätou omšou. Farár farnosti Hniezdne profesor Peter Olekšák pri tejto príležitosti vyzval, aby skúsenosť historickej nenávisti viedla k odmietaniu nenávisti v súčasnosti. V Podolínci v marci 2019 tridsať skautov a skautiek v spolupráci s mestom a so súhlasom Ústredného zväzu židovských náboženských obcí odstránilo náletové dreviny zo zanedbaného cintorína. Išlo o čistenie pietneho priestoru; správu nemožno interpretovať ako doklad komplexného reštaurovania náhrobkov. Hmotnou pamiatkou plavnickej komunity je cintorín na svahu západne nad obcou, severne od cesty do Starej Ľubovne, neďaleko kaplnky Korunovania Panny Márie. Obec v kronike uvádza rozmery približne päťdesiat krát tridsať metrov a staršiu opravu Ústredným zväzom židovských náboženských obcí. Porovnanie prameňov ukazuje, že židovské hospodárske pôsobenie presahovalo okresné mesto a vytváralo väzby medzi mestskými centrami a vidieckymi sídlami. Súpisy zároveň zachytávajú iba určité časti tejto minulosti: podnikateľský register nepredstavuje zoznam všetkých obyvateľov a počet osôb v súpise nemožno zamieňať s počtom deportovaných alebo zavraždených. Prenasledovanie zničilo podstatnú časť rodinného, hospodárskeho a náboženského života regiónu, povojnové návraty však dokladajú aj krátke obdobie obnovy. Ďalší výskum by mal porovnať pôvodné súpisové hárky, transportné zoznamy, matriky, podnikateľské spisy a náhrobné nápisy, aby bolo možné spoľahlivo priradiť mená k jednotlivým osobám a rekonštruovať ich osudy. Ochrana cintorínov v Hniezdnom, Podolínci a Plavnici a menné pripomínanie obetí predstavujú konkrétne spôsoby, ako zachovať historickú pamäť na obyvateľov, ktorých životy patrili k dejinám tohto regiónu.

Autorsky z prameňov,  literatúry a výskumných poznámok spracoval: Radoslav Kovaľ Babjarčík